RAKŠA. Starí, skúsení poľovníci si doberajú svojich mladších, ešte "nedospatých" kolegov slovami:" Musíš viac chodiť do lesa, lebo zver za tebou do postele nepríde...“ Slová múdre, ale ako sa v poslednom čase môžeme čoraz častejšie presviedčať, nie je to už celkom pravda. Takto začína svoje rozprávanie náš čitateľ Miroslav Rusnák.
Mal na to dôvod. Turčianska dedina Rakša nedávno spozornela. "Bolo okolo druhej popoludní, bol som práve na dvore, keď som začul susedu zo záhrady vedľa nášho domu, ako čosi vykríkla. Nebolo presne rozumieť, čo ju tak vystrašilo, kým som to na vlastné oči neuvidel a na vlastné uši nepočul, čo sa deje," opisuje pán Rusnák.
Ako ďalej uvádza, susedu tam prekvapili dva statné diviaky o hmotnosti, ktorú odhadol na 100 a 70 kilogramov. "Ako mi potom vystrašená a prekvapená suseda hovorila, diviaky dobehli pravdepodobne z kukurice, ktorú poľnohospodári kosili v neďalekom katastri Turčianskeho Michala.
(zdroj: Ilustr.foto: SME)Čo najkratšou cestou chceli preč
Vyplašené zvieratá sa pokúšali čo najkratšou cestou dostať z kukurice do lesa, ale cez dedinu, do ktorej "neplánovane" zbehli, to nešlo priamočiaro.
"Po návšteve susedinej záhrady, kde prerazili pletivo na bočnej bránke a celú ju zdemolovali, vybehli späť na ulicu a zbadajúc ma na dvore skočili do potoka, kde sa poriadne doudierali a v toku vody popod mostík bežali asi štyridsať metrov a vyskočili na ulicu a rovno do pletiva záhrady horného souseda. To ich odrazilo späť na cestu. Po niekoľkých metroch sa znova pokúsili vylomiť ťažkú dvojkrídlovú uzamknutú bránu a po náraze do nej sa utrhli železné oká, do ktorých sa zasúvala zámka," opisuje drámu v Rakši M. Rusnák a pokračuje:
"Brána sa rozletela a "nepozvaní hostia"vnikli na rozsiahly susedov pozemok, no teraz tam nikto nebýva. Zvieratá pokračovali ešte najmenej cez dve záhrady a dvory, kde všade poškodili brány a oplotenie. Tak sa zrejme. dostali do tzv "Hodžovej záhrady", odkiaľ ich delil len krôčik k vytúženej slobode."
Šťastie, že sa tu nebicyklovali deti
Škoda, ktorú diviaky spôsobili, nevyzerá na prvý odhad nejaká veľká, ale poučenie by si mal z tohoto urobiť každý občan, ktorý ani netuší, ako sa môže do takejto situácie dostať. Toto vo svojom rozprávaní pán Rusnák prízvukuje. "Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby sa po obci bicyklovali deti, ako sa to často stáva, alebo išli starí, ťažko sa pohybujúci ľudia či nebodaj naproti nejaké auto, motorka, alebo hoci aj pes na vodidle. Zvieratá boli vyplašené, vystresované, ale hlavne odhodlané sa za každú cenu dostať zo "zajatia", do ktorého nezavinene vnikli."
Ľudia by sa mohli pýtať, čo majú v takejto situácii robiť. M. Rusnák má radu. "Platí, aby sme zvieratá už dopredu na seba upozornili a zďaleka kričali a zamávali rukami, aby sa nám mohli vyhnúť. Ak je blízko, pomôže rychlost. Ak sa dá, treba vyhľadať pevnú, nepriehľadnú překážku - múrik roh domu, stĺp, vozidlo a poprípade si čupnúť a rukami chrániť hlavu."
Aj smerom k poľnohospodárom a farmárom je tu výzva. Mali by, v prípade, keď je predpoklad migrácie zveri pri kosení vysokých poľnohospodárskych plodín, upozorniť obecné zastupiteľstvá v priľahlých obciach, aby vyhlásili možné nebezpečenstvo.
Do smiechu ľuďom nebolo
"Niekomu možno tento príspevok spraví úsmev na tvári, môže tento zážitok zľahčovať či ironizovať. Ale, verte, že tým ľuďom, ktorí prídu bezprostredne do takejto situácie, do smiechu nie je. Jediný smiech cez slzy môže nastať vtedy, keď niektorí občania Rakše dajú podnet starostovi, aby obec promenoval na- Rakšianske Diviaky," uzatvára s úsmevom Miroslav Rusnák.
