Roman Polák s martinským súborom spolupracuje od roku 1984, v rokoch 1988 – 1990 pôsobil v divadle ako umelecký šéf.
S ruskou klasikou
Roman Polák celý svoj režisérsky život intenzívne žil s ruskou klasikou. Na rôznych scénach inscenoval s obľubou aj Čechova (Ujo Váňa v Astorke, Čajka v pražskom Divadle bez zábradlí, Tri sestry v SND, Platonov opäť v Astorke). Ani martinské divadlo netvorilo výnimku, veď jeho tunajšia inscenácia Ivanov z roku 2006 mu priniesla Dosky za najlepšiu réžiu a tiež Dosky za najlepšiu inscenáciu sezóny.
„Toto bude môj posledný Čechov, všetky jeho veľké hry som už robil. Sú to vždy nádherné príbehy, plné dramatických vzťahov. V každej hre nachádzam čriepky z Čechovovho života a autor sám je v tých textoch iný, podľa toho, čím práve prechádza,“ uviedol Roman Polák na prvom pracovnom stretnutí so súborom pred skúšaním novej inscenácie.
Ako dodal, pred nedávnom začal čítať životopisnú knihu o Čechovovi z pera Donalda Rayfielda, ale musel to vzdať. „Pri každom inscenovaní Čechova som si dosadzoval vlastné čítanie hry. Teraz som zistil, že prílišné poznanie dramatikovho života by mi zavadzalo, neviem, či by som sa preniesol cez všetko to utrpenie, ktorým prechádzal,“ dodal režisér. Práve Višňový sad je posledná hra, ktorú Čechov napísal krátko pred svojou predčasnou smrťou. Zomrel ako 44-ročný na tuberkulózu v roku 1904. Hra Višňový sad mala premiéru v januári 1904 v Moskve.
Odchádzanie
Základnou témou Višňového sadu je konflikt starého sveta s novým. Na jednej strane je nostalgia, „nepotrebná krása kvitnúceho sadu“ a na druhej ekonomický prospech z predaja sadu. Teda konflikt hodnôt. Pocit rodovej identity, neuchopiteľnej hrdosti na svoje korene verzus materiálny svet prospechu. Hra si všíma odchod jednej vrstvy spoločnosti, ruskej šľachty a príchod novej, pragmaticky zameranej vrstvy. Tragédia šľachty spočíva v neschopnosti konať. Opája sa krásou vzletných slov, ale zotrváva v nečinnosti. Nová doba si žiada činy, na tie ale nikto z nich nemá guráž. Hra je však aj o devalvácii hodnôt, o rozpade rodiny, o ľudských túžbach a zlyhaniach.
„Višňový sad sa na Slovensku vždy hrával s nostalgiou za odchádzajúcou šľachtou. Ja mám však pocit, že Čechov sa tešil, že šľachta odchádza a optimizmus našiel v pragmatickom riešení. V našej inscenácii sme sa pokúsili vytvoriť kontrastné svety, konfrontovať ich a hľadať pozitíva aj negatíva oboch týchto svetov. Hoci sú rozdielne, majú aj spoločné body – osobné tragédie, túžbu po láske, nepochopenie... to vždy boli a budú univerzálne témy ľudstva,“ naznačil režisér. Ako dodal, aj vo Višňovom sade sa pokúsil nájsť vo vážnych veciach komické situácie, veď napokon samotný Čechov dal hre podtitul komédia.
Snovú atmosféru odchádzajúceho sveta sa inscenátorom podarilo vytvoriť vďaka scéne hosťujúceho Pavla Boráka. Kostýmy Petra Čaneckého s rokokovými prvkami tiež odkazujú na starý svet, podobne aj pohybová štylizácia (spolupráca Juraj Letenay), ruské reálie dotvára hudba Róberta Mankoveckého. Starý svet sa stráca, odchádza. Prinesie ten nový, dynamický, s pragmatickými riešeniami človeku šťastie?
V najnovšej inscenácii martinského SKD sa predstavuje takmer celý súbor. V úlohe Ranevskej diváci uvidia Janu Oľhovú, jej protipólom je podnikateľ Lopachin v podaní Mareka Geišberga. V ďalších úlohách hrajú Ján Kožuch, Jana Kovalčiková, Lucia Jašková, Jaro Kysel, Michal Gazdík, Ľubomíra Krkošková, Tomáš Grega, Barbora Palčíková, Viliam Hriadel a Ján Barto.
Noc divadiel
Uvidieť ich môžete aj počas Noci divadiel v sobotu 18. novembra. V tento deň v martinskom SKD premietnu aj videozáznam z inscenácie Višňový sad, ktorú v Martine v 70-tych rokoch s veľkým úspechom naštudoval režisér Ľubomír Vajdička. V programe Noci divadiel bude tiež krátky dokument o príprave aktuálnej Polákovej inscenácie Višňový sad.
Autor: Mira Kováčikoá
