KATARÍNA ADAMICOVÁ, patologička, vysokoškolská pedagogička JLF UK Martin
Nežnú revolúciu ľudia zvyknú hodnotiť podľa toho, na ktorej strane „barikády“ žili do 17. novembra 1989. Moja rodina a ja sme pred ňou boli tí „vydedení“. Teda my ju hodnotíme ako to najlepšie, čo sa v našej novodobej histórii stalo. November a následné zrušenie článku 4, 6 a 16 Ústavy boli tým najnečakanejším a najoslobodzujúcejším výsledkom novembrových udalostí. Bez vraždenia padol najzločineckejší systém ľudstva aj u nás. Pochopiteľne, že táto udalosť zmenila k lepšiemu osudy ľudí, ktorí dovtedy existovali iba ako „páriovia“.
Dychtivo sme sa otvorili svetu, ale naivne a neopatrne sme zabudli na podstatné hodnoty života spoločnosti, ktorými nie sú osobné a karieristické záujmy, ale ideály dobra a spravodlivosti založené na našich pilieroch kresťanstva. Teda na základoch, ktoré umožnili prežiť nám i predchodcom celú predchádzajúcu kultúrnu históriu. Toto domotanie hodnôt, ktoré vyplynulo buď z nevzdelanosti a dezorientovanosti ľudí, alebo z vedomej manipulácie nasadenými lídrami, malo za následok obsadenie rozhodujúcich funkcií v spoločnosti transformovanými komunistami, dlhšie pripravovanými na tieto pozície. Pochopiteľne, táto eštebácky vyškolená „piata kolóna“ nemala záujem o férové spravovanie verejných vecí, sofistikovane obhajovali svoje pestrofarebné stranícke a ekonomické záujmy. Napriek všetkým chybám si táto udalosť zaslúži deň štátneho sviatku, zaradenie do svetlých dejín nášho národa a neprestajné pripomínanie faktu, že aj ten najtotalitnejší režim raz padne, ak to bude skutočne chcieť odhodlaná a nadšená väčšina občanov.
KATARÍNA TOMÁŠOVÁ, vedúca odboru spoločenských služieb Mestského úradu v Martine, slovenská reprezentantka v naturálnej kulturistike
Som presvedčená, že to bol dobrý krok. Na „nežnú“ si spomínam, aj keď som mala som vtedy len 14 rokov a čakalo ma gymnázium. Pamätám si na to, ako sa všetci tešili zo slobody a nastupujúcej demokracie. Museli sme sa však naučiť so slobodou žiť. Tešili sme sa na všetko nové, mohli sme bez problémov cestovať a objavovať nové veci. Demokracia je úžasná vec, ak je vnímaná a realizovaná správne. Pretože ak nie, je od nej len kúsok k anarchii a chaosu, čo sa niekedy deje aj u nás. Ľudia v 89-tom tak túžili po zmene, že v snahe zbaviť sa minulosti rušili všetky zabehnuté systémy. Podľa mňa ale bola chyba, že sa zrušilo „a priori“ všetko, a to aj to dobré. Preto dnes musíme znovu objavovať napríklad duálne vzdelávanie, hľadáme spôsob ako motivovať deti k športovaniu a len s nostalgiou spomíname na telovýchovné jednoty a podporu športu zo strany štátu.“
PETER CABADAJ, vedecký tajomník Matice slovenskej, manažér kultúry, spisovateľ
Étos Novembra 1989 nám ponad čas so železnou pravidelnosťou ponúka množstvo podnetov na plnohodnotné uvedomenie si zmyslu a významu pravých, autentických hodnôt. Preto sa treba častejšie a intenzívnejšie vracať k univerzálnemu posolstvu nežnej revolúcie. To, že od nej uplynul relatívne dlhý ľudský čas, nie je nijakou prekážkou. Práve naopak! Vďaka nazbieraným prežitým rokom a skúsenostiam sa na svet vôkol môžeme pozerať zo širšej perspektívy. „28 rokov v nás“ umožňuje každému rozhľadenému jednotlivcovi chápať, reflektovať a hodnotiť domácu aj medzinárodnú realitu bez predsudkov a všakovakých konšpiračných teórií. November ´89 neznamená ani zďaleka len koniec jednej historickej epochy. V mojich očiach a pamäti natrvalo zostane zapísaný ako šľachetná výzva orientujúca sa na všetko ľudské, morálne a principiálne. Dnes ale zreteľne cítime, že sa s „novembrovými“ hodnotami neskutočne hazarduje a kšeftuje. Ich nositelia sú nezriedka vystavovaní praktikám, ktoré vo viacerých smeroch znesú parametre predrevolučných čias. Neprekvapuje preto, že s obsahovým napĺňaním „nežného“ odkazu majú mnohí veľký, priam neprekonateľný problém. Otvorenou otázkou teda už dlhšie zostáva, či ešte naša spoločnosť stojí o tie vznešené ideály, za ktoré sme prišli (viem, že nie všetci) pred 28 rokmi štrngať na magické revolučné námestia. Vôbec nemám istotu, či tohtoročné pripomenutie si Dňa boja za slobodu a demokraciu so svojimi rôznymi pozadiami ponúklo aspoň čiastočnú odpoveď.
BRANISLAV ZACHARIDES, riaditeľ Rozvojová agentúra Žilinského samosprávneho kraja
Nežnú revolúciu som zažil na vlastnej koži ako stredoškolák. Naša generácia už vlastne rozmýšľala „západniarsky“ aj pred novembrom. Prejavovalo sa to nielen na našom oblečení a hudbe, ktorú sme počúvali, ale aj na predstavách o našej budúcnosti. Železná opona v nich nemala miesto. Dodnes sa doma smejeme, keď si spomenieme na náš prvý výlet „na západ“, ktorým bola návšteva predvianočnej Viedne. Tá nás síce privítala vo vianočnom šate, ale ulice boli plné ľudí s trikolórami, takže sme sa cítili ako v revolučnej domovine. V stredu 14. novembra sme si revolúciu pripomenuli v Sučanoch aj s vtedajším tribúnom ľudu Jánom Budajom. Na dobu, ktorá je, chvalabohu, už za nami, zabudnúť ale nesmieme. Tak ako Budaj bol odsúdený na kuričskú kariéru, ani môjho starého otca neobišla perzekúcia po auguste 68. Mala taký náš vrútocký železničiarsky prejav. Z popredného rušňovodiča bol zrazu výhybkár, aj to iba po známosti. Otec Šaňo, oduševnený beatlesák, samozrejme nemal nárok na vysokú školu a ktovie, či by nebola odopretá aj mne so sestrou. Ak by som mohol meniť históriu, rád by som vymazal éru mečiarizmu. Na druhej strane prechod od komunizmu k extrémnemu nacionalizmu prežilo viacero štátov strednej a východnej Európy a keď človek porovná, čo to narobilo napríklad s bývalou Juhosláviou, tak ešte buďme radi. Nakoniec sme sa z tej éry dostali, a to slobodnými voľbami. To bol dôkaz, že si demokraciu zaslúžime a hoci je to režim plný rizík, dáva nám šancu vystaviť červenú kartu tým, ktorí nás sklamali.
