Dedina učupená pod horami Veľkej Fatry, drevené domčeky, pekná jednotriedka s učiteľským bytom, zemani a roľníci s malými kúskami pôdy, panenská príroda, pasúce sa srnky na lesnej čistinke, kŕdle kačíc a husí kúpajúcich sa v potoku a ich očarujúci krik, krosná a kolovrátok – vzácna to cennosť v každom dome, pracovití a dobrosrdeční ľudia, voňavé lúky, voňavé lesné jahôdky, voňavé čerstvé masielko, žinčica, varená baraninka, ale aj zapražená polievka s drobkami. To bola Folkušová.
Slovensko spieva koledy 2017 Čítajte Tieto slová napísala na úvod svojich spomienok v knižke Huličky – buličky, známa turčianska folkloristka Elena Vojteková. Dávajú odpoveď aj na otázku, v čom je základ jej lásky k folklóru, tradíciám, rodnej zemi. Zborník piesní, tancov a zvykov z jej výskumu nie je hrubou knižkou. Skôr útlou, takou do batoha. Takou, ktorú možno kedykoľvek prelistovať a nechať sa uniesť nielen krásou turčianskej piesne, ale aj múdrosťou ľudí, ktorí žili v Turci, a ktorí nechali po sebe posolstvo, aké nie je možné zaplatiť peniazmi. Dá sa iba zažiť tomu, kto má naširoko otvorené srdce, ktorého nezničila naša uponáhľaná doba, a ktorému je blízky rodný kraj.
Turčianske slávnosti folklóru sú každý rok dôkazom, že folklóru sa v Turci darí. (zdroj: Archív TKS)Zborník, o ktorom je reč, nevznikol náhodou. Mapuje takmer celoživotnú cestu Eleny Vojtekovej (1941) , ktorá sa mnoho rokov venovala výskumu turčianskeho folklóru v jeho najrýdzejšej, prirodzenej podobe a jeho javiskovej štylizácii najmä v Detskom folklórnom súbore Jazierko v Jazernici. Za ten čas zozbierala nesmierne hodnotný materiál – spomienky, zvyky a tradície z výskumu i scenáre tanečných choreografií programov, plus naspievaný spevníček tridsiatich piesní k rôznym príležitostiam. Zborník pri príležitosti životného jubilea E. Vojtekovej zostavila Ľubomíra Tumová.
„Ku každému kúsku rodnej zeme však neodmysliteľne patria ľudia, najmä tí, ktorí vo svojom kraji a pre svoj kraj vytvorili niečo hodnotné a niečo budúcim generáciám zanechali,“ uvádza motív, prečo zborník vznikol, jeho autorka. Výrazne oceňuje výber tridsiatich piesní, ktoré sú nielen prierezom celoživotnej práce E. Vojtekovej s deťmi, ale aj námetom pre ďalších tvorcov programov a scenárov a vedúcich detských folklórnych súborov. „Elenka Vojteková mala možnosť nielen zozbierať piesne a vytvoriť z nich spevníček, ale mala aj osobnú skúsenosť, ako ich zaspievať so sprievodom ľudovej hudby, preto táto publikácia ponúka aj notový záznam niektorých piesní zo spevníčka v úprave pre ľudovú hudbu,“ zdôrazňuje v zborníku Ľ. Tumová a dodáva, že spevníček je zaujímavý aj svojím prepojením so scenármi programov U kováča, Volky do dvora a Zametáme pred domom, ktoré vznikli aj pre programy Turčianskych slávností folklóru.
„Mala som šťastie, že som stretla dobré, láskavé a milé staré mamy, ktoré ma veľa naučili. Aj ony boli šťastné, že sa niekto zaujíma o ich zvyky, piesne a múdrosť. I keď je to iba mizivé percento, teší ma, že aj ja som urobila niečo pre tých, ktorí prídu po mne,“ odkrýva jeden z motívov svojej výskumnej práce E. Vojteková, ktorá odborný text v zborníku popretkávala priamym rozprávaním. Jeho zdrojom sú jej vlastné rukopisné poznámky. Je v ňom aj obdivná zmienka o jej mamičke Margite Kubíkovej, rod. Lehotzkej. Tá ju k spevu priviedla.
Ľubomíra Tumová uvádza, že osobitne zaujímavá je kapitola Zvyky a tradície z výskumu, ktorá čitateľovi ponúka návod na výskum, osobitne v časti o tradíciách zimného zvykoslovného cyklu. Robila ho v teréne priamo s Oľgou Felcanovou z Mošoviec, Annou Mazáčovou z Diakovej a Elenou Simonidesovou zo Slovenského Pravna. „V publikácii je zámerne zachovaný prepis pôvodného rukopisu jednotlivých účastníčok výskumu, čitateľ má teda priamy kontakt s originálnym textom, odborníci zase dôkaz, že ide o turčianske tradície, nie z iných regiónov či obcí,“ upozorňuje autorka.
Zároveň upriamuje pozornosť aj na spomienky Jaroslava Mareka, niekdajšieho starostu Jazernice, ktorý deti zo súboru sprevádzal na heligónke. Vyznáva sa, že spolupráca s Elenkou Vojtekovou sa vtedy vryla do pamäti všetkých obyvateľov Jazernice, Borcovej a Blažoviec. Aj ona si na tento čas veľmi rada spomína. „Povinnosti detí sa striedali s bohatou mimoškolskou činnosťou. O talenty nebola núdza. Čarovné tóny heligónky deti povzbudzovali k lepším výkonom, boli to pekné roky, keď ľudia robili s deťmi bez nároku na odmenu.“
Pani Vojteková sa predsa len odmeny dočkala. Bolo to v roku 2009 na Turčianskej cvendžale – teda jednom z programov Turčianskych slávností folklóru. „Zaspievala som si s úžasnými hudobníkmi. Pán Dušan Tuma znotoval moje zozbierané piesne, ktoré ma naučili staré mamy, a ja som až vtedy obdivovala ich krásu a bola som šťastná, že som ich objavila,“ vyznala sa folkloristka, ktorá má aj po rokoch rešpekt k ľudovým tradíciám. Úctu k nim s začala v nej rodiť po školení v Žiline, ktoré svojho času zorganizovala Katka Kalinová. „Na školení sme prešli všetkým – spevom, tancom, notovými zápismi piesní, choreografiou i scenárom, čo sme potom uplatňovali v práci s deťmi,“ načiera do čias, keď sa u nej sformovala láska k folklóru a tradíciám. Tú prenášala do všetkých súborov s deťmi, v ktorých pracovala.
Možno práve tu je miesto spomenúť aj ďalšie mená ľudí, ktorí odovzdali výskumu svoje spomienky. Napríklad Anna Bobčeková, rod. Horníková zo Sklabine, Mária Kubíková, rod. Holešová z Borcovej, Margita Kubíková, rod. Lehotzká z Folkušovej, Emília Čierna, rod. Boďová z Dubového, Eva Kubíková, rod. Barančeková z Mošoviec. Názov zborníka inšpirovala známa turčianska uspávanka, ktorú autorku naučila Anna Bobčeková Horníková.
Zborník mal šancu vyjsť skôr ako „iba“ v minulom roku. Autormi spevníčka mala byť pôvodne dvojica: Dušan Tuma – Ľubomíra Tumová. Tragický odchod pána Tumu v roku 2011 prerušil načaté dielo. To zavŕšila o päť rokov neskôr trojica autorov: Vojteková – Marek – Tumová. Na spoločných pracovných stretnutiach sa spievalo, spomínalo, zabávalo, čo bol základ aj ich vzájomnej podpory a povzbudzovania. Ich dielo je dokladom toho najvzácnejšieho, čo ľudia môžu voči sebe pociťovať. Úctu k téme, oddanosť spoločnej veci a láska, ktorú odovzdávajú druhým ľuďom.
