„Už som bol v mnohých krajinách. Veľa som videl... biedy aj bohatstva, pýchy i pokory, od priepastí až po vrchy končiace sa v slnku. Boli podmanivo čarokrásne. Ak by som sa však spýtal srdca, či ich chce ešte raz vidieť, pri niektorých by odvetilo nie. Vyslovte však Nepál a ja som ochotný hneď zajtra odletieť. Nepál sa totiž pre mňa stal adresou na celý život,“ uzatvára Pavel „Hirax“ Baričák svoj najnovší cestopis s titulom Nepál Cesta okolo Annapúrn, cesta do seba.
Vydal sa na ňu vlani v novembri a po zhruba troch týždňoch putovania spolu s kamarátom Romanom zo Slovenska a sprievodcami Padamom a Ramsaranom, ktorých najal organizátor ich cesty Gupta, sa vrátil domov s poznaním, že Nepál mu obohatil jeho vnútorný svet ako žiadna iná krajina dovtedy.
Prečo? Tak na túto otázku cestopis odpovedá jednoznačne. Nie, za týmto otáznikom nepríde v tomto článku odpoveď. Čitateľ si ju musí nájsť sám. Veď o čom by bolo čaro cestopisu... To po prvé. A po druhé, Hirax pripravuje 22. novembra v martinskom kine Moskva prezentáciu cestopisu, kde sa určite o jeho dojmoch a ukotveniach v tejto krajine dozvieme viac.
Teraz stačí zdôrazniť, že aj tento cestopis plynie ako putovanie. Pomaly, krok za krokom, so všetkým čo je okolo cestovateľa. Autor má dar vidieť za obyčajnými vecami niečo mimoriadne, zaujímavé a vie o to nielen oprieť oči, ale zastaviť sa pri tom aj hlavou a sprostredkovať videné tak, že čitateľa to baví. A možno aj núti hodiť pár myšlienok na svoj život a na utvrdenie sa v tom, že práve my žijeme v krásnej krajine, ktorá by bola ešte krajšia, ak by sme ju dokázali naplniť človečenstvom – na celej škále našej existencie.
Lebo cestopis je aj o porovnávaní zažitého a nažitého. Čitateľ si to uvedomí nielen pri lúskaní sa textom, ale najmä pri prezeraní fotografií, ktorými je kniha priam prešpikovaná. Iba pri niektorých sú texty. Ostatné autor necháva na zážitok ľuďom, ktorí knihu otvoria a začítajú sa do nej. Necháva priestor pre doplnenie, fantáziu, porovnávanie, emóciu, pozvánku. Ak pozorne čítate, príde poznanie. Možno preto je také rukolapné, lebo podstatná časť cestopisu vznikla už na ceste, cez podrobné poznámky, ktoré autor zhromažďoval napriek únave takmer po každom dni, respektíve všade tam, kde si našiel chvíľky pre svoj cestovateľský záznam. Ak by ostali zafixované iba v hlave, mohli zmiznúť, keďže ich prekrývali deň za dňom nové zážitky. A to by bola škoda.
Krok za krokom v Hiraxovom cestopise naozaj znamená to, že opisuje svoju cestu od Vrútok do Dubaja, Káthmandu, Dharapani, Upper Pisangu, Manangu, k jazeru Tilicho, do Shree Kharky a Yak Kharky, Thorong Phedi a Muktinathu, potom do Tatopani a Chorepani, cez Birethanti do Pokhary a Chitwavu a cez Káthmandu a Dubaj do Vrútok.
Bežnému človek tieto názvy nič nehovoria, preto zhrnieme, že Hirax vystúpil, ako sám uzatvára v poslednej kapitole knihy, z ryžových polí do blízkosti obrov, ako Manaslu, Annapurna a Dhaulagiri. Na vlastnej koži zažil i videl život niekoľkých nepálskych etník, mnohých budhistických mníchov a hinduistických svätých mužov. Precítil silu prekročenia najvyššieho priesmyku sveta, zostúpenie do najhlbšieho údolia sveta k hladine rieky Kali Gandaki, zažil neobyčajné ticho jazera Tilicho, ale i pohodu odpočinku v Národnom parku Chitwan či virvar jedinečného Káthmandu.
A to v nadšení, pokore, v boji o každý krok s obmedzeniami tela a ducha a básňami, ktoré ho spájali s blízkymi viac ako internet. Čítať túto knihu znamená nielen dotyk s nám vzdialenou krajinou, ale aj poznanie, že svet je nielen krásny vo svojej rôznorodosti, ale aj inšpiratívny vo svojej mnohorakosti.
„Skúsenosť zostane,“ uzavrel Hirax. Najdôležitejšie posolstvo nielen tejto knihy.
