Článok pokračuje pod video reklamou
Bývalý vedúci tajomník strany: Bola len otázka času, kedy režim padne
Po nástupe Gorbačova v Moskve a ohlásení „perestrojky" aj ľudia v Československu očakávali, že sa ľady totality začnú postupne topiť. Nestalo sa tak, prečo?
- Perestrojka a glasnosť ohlásená v Sovietskom zväze spôsobila v skostnatenom vedení strany chaos. Nikto nevedel, čo sa tým myslí, ako sa to má v praktickom živote uskutočňovať. Prevládalo staré myslenie a konanie, pričom akékoľvek náznaky zmien brzdil zrejme aj strach o stratu pozícií. My sme sa z úrovne okresov snažili vyvinúť tlak na zmeny, ale v prebyrokratizovanom systéme nebolo možné nič pozitívne dosiahnuť.
Prečítajte si tiež: 17. november odštartoval aj v Turci mesiace plné pohybu Čítajte Bolo to spôsobené tým, že vo vedení strany a štátu boli ľudia, ktorí najprv zlegalizovali vstup okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a potom nastolili tvrdý normalizačný režim?
- Určite to zohralo významnú úlohu. Ak by vedenie dovolilo akékoľvek zmeny, tak by poprelo svoje dlhoročné konanie, priznalo by si chyby. Nebolo v silách týchto ľudí ísť až tak ďaleko, takejto sebareflexie neboli schopní. Stále sa držali prístupov zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, dogmaticky zotrvávali na postojoch, ktoré už boli prekonané.
V apríli 1987 prišiel na návštevu do Československa Gorbačov. Mnohí si vtedy mysleli, že sa ospravedlní za rok 1968 a symbolicky tým dá povel na zmeny vo vedení strany. Neurobil to. Pre reformne orientovaných členov KSČ to asi bolo veľké sklamanie...
- Určite áno. Mnohí mu fandili, veď mal snahu pohnúť veci k demokratickejšiemu vývoju. Veď to, o čo sa on snažil v Sovietskom zväze vtedy, sme sa my v Československu pokúšali v roku 1968. Ale dalo sa ho aj pochopiť. Okrem priaznivcov mal aj veľmi veľa nepriateľov, ktorí boli proti akýmkoľvek zmenám. Ocitol sa medzi dvoma mlynskými kameňmi, ktoré ho nakoniec aj zomleli.
Sociologický výskum, ktorý sa robil na jar 1989 ukázal, že až 29 percent členov KSČ by do nej už nevstúpilo. Nespokojnosť s vedením teda bola aj vo vnútri strany alebo sa mýlime?
- Nemýlite. Bolo to príliš vysoké percento, aby sa dalo tváriť, že všetci sú so všetkým spokojní. Medzi členmi strany sa kadečo šuškalo, nespokojnosť sa prehlbovala. Cítili sme ju aj my. Ľudia od nás očakávali jasné postoje, otvorenosť a zmenu kurzu. Žiaľ, neboli sme toho schopní, mali sme až príliš zviazané ruky. Bolo chybou, že sme čakali na informácie zhora, mali sme sa viac spoliehať na vlastný rozum.
V Poľsku, v Maďarsku a nakoniec i v bývalej NDR už bola spoločnosť pred naším novembrom v pohybe, totalitné režimy pred zrútením. Toto ste nevnímali?
- Ale určite vnímali a to aj napriek tomu, že bola snaha selektovať informácie. Tušili sme, že niečo podobné môže dôjsť aj k nám. Bola to len otázka času, kedy sa tak stane. Spomínam si, že nás - vedúcich tajomníkov okresných výborov strany - v októbri 1989 pozvali na poradu do Prahy. Dve hodiny sme sedeli nad prázdnou šálkou kávy a čakali na generálneho tajomníka Jakeša. Ten k nám nakoniec ani neprišiel, poslal za nami nejakého svojho sekretára. Bol to jasný signál slabosti a zbabelosti. Už aj z tohto sa dal odvodiť záver, že dni režimu sú zrátané.
Ako ste reagovali na novembrové udalosti?
- Neprekvapili ma. Cítil som sa však zodpovedný za politický vývoj v okrese a aj preto sme začali chodiť medzi ľudí na mítingy, snažili sme sa o dialóg. Takmer všade nám vynadali, osočovali nás. Prišli sme medzi ľudí neskoro a oni nám to zrátali. Najviac ma mrzí, že my sme nastavovali kožu a tí, čo niesli najväčšiu zodpovednosť, ostali zalezení. Však aj v televízii za KSS vystupoval mladý Peter Weiss, ktorý vtedy nebol členom vedenia strany.
Čo sa potom dialo v Turci?
- Bolo zvolané plénum OV KSS a rokovalo sa o dôvere vedenia. Nedostali sme ju, mne chýbali dva hlasy. Vedúcim tajomníkom sa stal Jozef Országh. Neľutujem to, asi to tak malo byť.
Ako ste prijali skutočnosť, že po novembri 1989 sa vtedajšie Československo vydalo na cestu slobody a demokracie?
- Ak mala naša spoločnosť napredovať, tak to bolo nevyhnutné. Inej cesty nebolo.
Čo ste robili po tom, keď ste odišli z OV KSS? Ako sa k vám ľudia správali? Čo robíte dnes?
- Predtým som pracoval v ŽOS vo Vrútkach, tak som sa tam vrátil. Ľudia reagovali rôzne. Väčšina z nich sa ku mne správala slušne, niektorí zas pre mňa chceli držať hladovku. Nechceli, aby som s nimi robil. Aj preto som bol preradený na iný úsek. A čo robím dnes? Už som na dôchodku, venujem sa záhradke. Samozrejme, zaujímam sa aj o dianie v spoločnosti, aj keď už dávno nie aktívne.
Čo považujte za najväčšiu udalosť od novembra 1989?
- Vstup Slovenska do Európskej únie. Vždy som tomuto kroku fandil a som rád, že sa nám to podarilo.
Čo vás najviac sklamalo?
- Sociálne rozdiely. Tie sú veľké, väčšie, ako som predpokladal. Mrzí ma, že veľa ľudí aj dnes nemá prácu a dostáva sa do existenčných ťažkostí. Chcelo by to viac solidarity.
