Výzvou je olympiáda aj štúdium v Amerike

Naozaj ste do deviatich rokov nevedeli plávať?

ADAM ČERNEK: – Áno. Prišiel som vtedy do plaveckého kurzu, tréner mi povedal, že mi to vo vode celkom ide a či sa plávaniu nechcem venovať o niečo intenzívnejšie. Tak som sa na to dal.

Na prvý pohľad sa zdá, že je neskoro začať plávať v deviatich rokoch. Existuje veková hranica, kedy je najlepšie naštartovať kariéru v tomto športe?
JIŘÍ MIKOLÁŠ: – Vo všeobecnosti sa hovorí, že najlepšie je začať v šiestich rokoch. Je to však individuálne a záleží to od viacerých faktorov, ktoré do toho vstupujú. Niekedy je lepšie chvíľu počkať.

Mali ste po kom zdediť športové gény?
AČ: – Otec bol bežec a dostal sa i do reprezentačných výberov vtedajšieho Československa. Do ničoho ma však netlačil, nechal to celé na mňa, aby som si vybral a robil, čo ma baví.

Máte osemnásť rokov. Už sa vyložene sústreďujete na konkrétne plavecké disciplíny, alebo ešte nie je na úzku špecializáciu ten správny čas?
AČ: – Predovšetkým sa venujeme znakárskym disciplínam a polohovke. V nej sa mi teraz podarilo zaplávať aj slovenský juniorský rekord. Zo všetkého najviac mi asi sedia dvestovka a štyristovka, čo sú také stredné trate.

Adam Černek so svojim trénerom Jiřím Mikolášom. (zdroj: MIROSLAV KLINER)

Je to skôr zhodou náhod, alebo sa dá aj v skromných martinských podmienkach vychovať špičkový plavec?
JM: – Podmienky sú určite dôležitou časťou prípravy, ale v prvom rade je to o poctivom prístupe a ten Adam má.

Ako vy vnímate to, že súperi, ktorých chcete zdolávať, majú lepšie podmienky na prípravu?
AČ: – Beriem to ako možnosť na zlepšenie. Ak sa posuniem niekde ďalej a dostanem sa do lepších podmienok, tak sa mi vytvorí nový priestor na zlepšenie.

V ktorom bode sa Adamova kariéra zlomila a nabrala ten správny smer?
JM: – Od začiatku pracoval veľmi poctivo, ale do dvanástich rokov bolo u nás v klube viacero lepších plavcov ako on. Chodili sme na súťaže a on vždy skončil štvrtý. Ako štrnásťročný však v lete na majstrovstvách Slovenska skončil tretí a v zime už povyhrával všetko, čo sa dalo a získal šesť zlatých.

Máte za sebou už európsky aj svetový šampionát svojej kategórie. Je svetová juniorská plavecká špička od slovenskej veľmi ďaleko?
AČ: – Keď sme prišli na šampionát a videl som chlapíkov pri bazéne, tak si hovorím, že sú to asi tréneri. Potom som však zistil, že idem s nimi pretekať. Už po biologickej stránke majú pred nami náskok, ale s pribúdajúcim vekom sa to vyrovnáva. Náskok majú, ale pretekať sa s nimi dá.

Od budúceho roka už prejdete medzi seniorov. Bude to veľká zmena?
AČ: – Už sa mi podarilo zaplávať limit na tohtoročné seniorské majstrovstvá sveta, ale dal som prednosť juniorským, ktoré boli tesne po nich. Tam už bola konkurencia kvalitou veľmi podobná mužskej, takže veľké obavy nemám.

Zmení sa Adamovým prechodom medzi mužov jeho tréningový plán?
JM: – V princípe ide o zvyšovanie naplávaných objemov. Vo všeobecnosti máme tréningové plány v klube nastavené tak, že sa pláva trinásť hodín týždenne. Adam už teraz pláva dvadsať. Nejde tam len o ten objem, ale tiež o zvládnutie techniky. Čím dlhšie je vo vode, tým viac sa posunie aj po technickej stránke.

Ste študentom bilingválneho gymnázia v Sučanoch, bývate v Turanoch a na tréningy dochádzate do Martina. Ako vyzerá váš denný režim?
AČ: – Ráno na siedmu musím byť na tréningu v Martine, potom bežím do školy, odtiaľ zas naspäť na plaváreň a potom domov. Od pondelka do piatka mám dva tréningy denne a v sobotu jeden.

Dá sa príprava vrcholového športovca zladiť so štúdiom na jednej z najkvalitnejších slovenských škôl?
AČ: – Tri roky som v škole fungoval normálne ako všetci bez individuálneho plánu, čo bolo poriadne náročné. Teraz ho už mám a môžem sa učiť aj doma. Je to výrazne lepšie, predovšetkým preto, že mám viac času na regeneráciu.

Nehovoríte si niekedy pri tejto záťaži, už je toho dosť, toto fakt nemusím?
AČ: – Pred každým ranným tréningom, keď musím vstávať o piatej (smiech). Ale až tak zas nie. Bez tej driny to fakt nejde, s tým sa jednoducho treba vyrovnať.

Aké sú vaše najbližšie výkonnostné ciele, kde sa chcete posunúť?
AČ: – Mám už juniorské slovenské znakárske rekordy, teraz pokukujem po seniorských. Chýba mi k nim pár desatiniek, takže verím, že ich zaplávam.

Veľa sa hovorí o tom, že pri športovom výkone zohráva veľkú úlohu psychika. Ako znášate tlak na pretekoch?
AČ: – Zatiaľ to mám tak, že čím dôležitejšie preteky a silnejšia konkurencia, tým sa viem viac vyhecovať a zaplávať lepší výkon. Dúfam, že to takto zostane.

O dva roky zmaturujete a ukončíte strednú školu. Máte plán, čo potom?
AČ: – Veľmi rád by som išiel študovať na univerzitu do USA, kde sa dá kvalitne trénovať a zároveň získať dobré vzdelanie. Touto cestou sa vydali už viacerí naši plavci a ak sa nepresadili v športe, dokázali to v profesijnom živote.

V roku 2020 sú letné olympijské hry v Tokiu. Je to už pre vás reálna výzva alebo ešte kategória sci-fi?
AČ: – Už na spomínanú olympiádu myslím. Podarilo sa mi zaplávať béčkový limit už do Ria, čo ma povzbudilo. Na ten áčkový do Japonska mi aktuálne na 200 m znak chýbajú štyri sekundy, čo sa za necelé tri roky dá skresať.

Na spomínaných 200 metrov znak ste prekonali juniorský slovenský rekord, ktorý mal dvadsaťpäť rokov. To je tiež slušná motivácia do ďalšej roboty?
AČ: – Určite áno. Zaujímavé však je, že tento rekord bol zaplávaný práve na olympiáde, a aj keď som ho prekonal, stále mi na olympiádu chýbajú štyri sekundy. Tu tiež vidno, ako plávanie za ten čas pokročilo.

Pod piatimi olympijskými kruhmi sa v plaveckom bazéne zatiaľ predstavili dvaja odchovanci martinského plávania Rastislav Bizub a Alexander Marček. Dočkáme sa tretieho?
JM: – Adam už pláva lepšie časy, aké v jeho veku dosahoval Rasťo Bizub. Ako sme však spomínali, tento šport napreduje míľovými krokmi. Šanca na olympiádu tu určite je a my sa o ňu zo všetkých síl pobijeme.

Je pre trénera veľká pomoc, ak má vo svojej skupine takého kvalitného a pracovitého plavca, ako je Adam?
JM: – Pre ostatných je to veľká motivácia. Na vlastné oči vidia, že ak sa chce, tak sa naozaj dá prepracovať veľmi vysoko. Je to úplne iné, ako keď o tom len počujú, či čítajú.