Približne pred dvomi rokmi, keď ste sa stali členom manažmentu hokejového klubu MHC Martin, ste hovorili o tom, že chcete ísť cestou vlastných odchovancov, finančnej stabilizácie a rozumného hospodárenia. Prečo to nevyšlo?
– Počas prvého roka sme na pomery extraligy poskladali finančne nenáročný káder a aj keď s odretými ušami, ale do play off sme sa dostali. Na výplaty hráčov išlo mesačne od 22 do 23-tisíc eur, čo bol v rámci najvyššej súťaže podpriemer, no vyhli sme sa baráži, takže sezónu bolo možné po športovej a tiež finančnej stránke hodnotiť pozitívne. Pred ďalšou sezónou prišla nová trénerská dvojica, ktorá dostala voľnú ruku v tom, že môže doplniť káder o dvoch, troch kvalitných hráčov, ktorých my budeme vedieť zaplatiť. Mužstvo sa mierne vystužilo, s trénermi sme sa zhodli na tom, že pôjdeme postupnými krokmi a budeme pracovať koncepčne s dlhodobejšou víziou. Po prípravných zápasoch však začal prezident Michal Taliga vstupovať do zloženia mužstva. Bez konzultácie s trénermi, či so mnou, človekom zodpovedným za tieto veci, priniesol niekoľko drahých zahraničných hráčov. Keď som videl, že táto vlna sa nezastavila na čísle dve či tri, zvolal som 22. septembra 2016 mimoriadne zasadnutie Dozornej rady i Predstavenstva, kde som prítomných informoval o tom, že ak pôjdeme takouto cestou, martinský hokej veľmi rýchlo skončí.
Nepresvedčili ich vaše argumenty?
– Pripustili, že môžem mať pravdu, ale tvrdili, že ak nebudú výsledky, tak nebudú ani peniaze. Snažil som sa vysvetliť, že drahý hráč ešte nie je zárukou úspechu. Navyše, mnohí sa už popálili na tom, keď veci stavali na hranu a spoliehali sa na to, že úspech automaticky zaručí dostatok peňazí, ktoré potom vymažú dlhy. Keďže došlo k názorovým rozdielom a predovšetkým k výraznému odklonu od filozofie, s ktorou som do hokeja vstupoval, oznámil som, že končím na pozícii predsedu Predstavenstva. Prezident Michal Taliga vtedy povedal, že aby to verejnosť nevnímala zle, tak ma oficiálne neodvolá. Moje dovtedajšie kompetencie však prebral a v podstate začal riadiť klub sám. Ja som odvtedy riešil už len bežnú dennú agendu.
Vravíte, že začali prichádzať drahí hráči. Viete povedať, ako sumou zaťažili klubovú kasu?
– Náklady boli oproti predchádzajúcej sezóne raz také vysoké. Od spomínaného konca septembra som už nemal o týchto veciach až taký prehľad, no pokiaľ viem, do kabíny išlo mesačne takmer päťdesiattisíc eur. Všetky peniaze, čo sa zohnali, sa minuli na výplaty hráčov a ako rád hovorieval prezident Taliga, ostatné veci musia počkať. Štvrté miesto bolo síce pekné, ale aké následky to malo, vieme všetci.
Ďalším termínom, ktorý nás zaujíma je 13. február 2016. Vtedy vás odvolali i z funkcie riaditeľa klubu. Čo sa stalo?
– Svojím spôsobom som to očakával. Rozdiely v chápaní hokeja, ktoré sme načrtli vyššie, spôsobovali vzťahové problémy a atmosféra nebola dobrá.
Vy ste si ako súkromná osoba požičali 300-tisíc eur, ale všetky tieto peniaze išli hokejovému klubu. Nemohla byť aj toto istá motivácia na odvolanie?
– Samozrejme, že som predstaviteľom klubu pripomínal, aby sa začalo splácať podľa dohody, pretože už som mal na krku súdny spor o časť tejto pôžičky. Ďalej môžem povedať len toľko, že pri mojom odvolávaní Dozorná rada iniciovala vrátenie týchto peňazí.
Akú sumu z 300-tisícovej pôžičky vám doteraz vrátili, na čo sa tie peniaze použili a bolo pri dnešných pomeroch vôbec reálne, že sa dlh bude splácať?
– Dlh sa začal tvoriť pri našom nástupe do klubu. Prvých stotisíc išlo na doplatenie starých záväzkov, ktorých vyrovnanie bolo podmienkou získania licencie. Potom už v rozbehnutej sezóne nebolo na výplaty, a keďže sme chceli dodržať sľuby a ľuďom nedlžiť peniaze, zobral som ďalších dvestotisíc. Tieto peniaze ani nešli na môj účet, ale na klubový. Ich vrátenie bolo rozplánované na tri roky a pri rozumnej hráčskej politike mohlo fungovať. Žiaľ, nestalo sa tak. Keď som ešte pôsobil v štruktúrach klubu, podarilo sa vrátiť 20-tisíc eur a potom som ešte z vlastných zdrojov vrátil 10-tisíc. Aktuálne tak dlžím 270-tisíc eur.
Veľa ľudí si myslí, že ku krachu hokeja výrazne pomohla policajná razia. Súhlasíte s tým?
– Ľudia, ktorí sa točia okolo hokeja vedia, že činnosť hokejového klubu bola len sekundárnym dôvodom razie, pričom ten primárny ja nemôžem hodnotiť. Možno nie v úplne bežnom režime, ale klub mal a mohol fungovať ďalej. Keby som sa ešte mohol vrátiť k problémom, ktoré vyvrcholili neudelením licencie, tak v priebehu leta sa MHC nechovalo korektne, zbytočne naťahovalo čas, čím sa veľa vecí ešte viac skomplikovalo.
Prečo ste sa po takejto negatívnej skúsenosti opäť vrátili na dráhu hokejového funkcionára?
– Keď bolo jasné, že MHC skončí, začal som i z pozície prezidenta mládežníckeho MHA hľadať možnosti ako pomôcť mužskému hokeju. Som totiž presvedčený, že kvalitné áčko treba mať, pretože mladí sa musia niekam posúvať. Na meste som našiel spoločnú reč s Dušanom Laššákom a veľmi pozitívne sa k celej veci postavil aj primátor Andrej Hrnčiar. Prosbu o pomoc neodmietol ani ženský hokejový klub MHK Martin, ktorý mal s prezidentom SZĽH dohodnuté podmienky účinkovania v mužskej seniorskej súťaži. Prezident MHK Vladimíra Polakoviča nás napriek viacerým možným rizikám nenechal v štichu, za čo mu patrí veľká vďaka. Spoločne s jeho ľuďmi sme si dohodli pravidlá spolupráce a okamžite sa spoločnými silami pustili do roboty. Táto spolupráca stále výborne funguje.
Druholigovú licenciu ste získali osem dní pred štartom súťaže. Ako tých osem dní vyzeralo?
– Obvolal som množstvo chalanov. Niektorí na korčuliach už dlhšie nestáli, iní skončili s hokejom nedávno. Bez ich pozitívneho prístupu a ochoty by náš štart do súťaže nebol taký, aký bol.
Cieľom v aktuálnom ročníku je postup. Nie je to zbytočne rýchle, netreba trochu viac trpezlivosti?
– Jedna vec je, že fantastickí martinskí fanúšikovia si zaslúžia vyššiu súťaž. Veľmi dôležité takisto je, že teraz nemôžeme použiť juniorov v mužskom tíme, keďže tak ako áčko, hrajú v sobotu. Navyše z pohľadu perspektívneho mladého hráča je oveľa vyššou motiváciou získavať ostrohy medzi mužmi v prvej lige.
S akým rozpočtom pracujete v tejto sezóne, nehrozí, že sa opäť začnú tvoriť dlhy?
– Dnes môžem na 99 percent povedať, že ročník skončíme v kladných číslach. Rozpočet máme naplánovaný na úrovni 100-tisíc eur a počíta sa v ňom aj s prípadnými posilami do play off, ktoré by boli drahšie. Ak sa to dá takto povedať, zatiaľ v tíme drahého hráča nemáme.
Čo treba v prvom rade spraviť pre to, aby vaša zatiaľ dobre rozbehnutá iniciatíva, opäť neskončila v slepej uličke?
– V prvom rade nemôže všetko stáť na jednom človeku. Treba pracovať s ľuďmi, ktorí majú jasno v tom, že vyrobiť dlhy len preto, aby sa dostavil rýchly jednorázový úspech, je samovražda a nie koncepčná robota. Takáto partia sa nám v Martine začína tvoriť. Našim základným mottom je, že ak niekto chce pomôcť, nech pomôže, a ak nechce, nech aspoň neškodí.
Po meste sa stále hlasnejšie hovorí o vzniku nového hokejového klubu Slávia Martin. Nejde o zbytočné trieštenie síl?
– So skupinou, ktorá je za týmto projektom, sme už sedeli za jedným stolom a v dialógu budeme pokračovať. Verím, že nájdeme spoločnú reč a pôjdeme spolu a nie proti sebe.
