MARTIN. Herci martinského divadla boli na zájazde v Bielorusku. Na Medzinárodnom festivale národnej drámy v Bobrujsku sa predstavili inscenáciou Vojna nemá ženskú tvár v réžii Mariána Pecka. Ešte pár hodín pred samotným predstavením však netušili, či sa im vôbec podarí inscenáciu odohrať.
Tvorivý tím, herci aj technický štáb Slovenského komorného divadla v Martine do Bieloruska docestoval bez problémov, no kamión so scénou a technickým vybavením do Bobrujska nedorazil. Pre chybu špedičnej firmy, ktorá šoférom nezabezpečila víza, zostal stáť na poľsko-bieloruskej hranici.
„Vďaka režisérovi Mariánovi Peckovi a nesmiernej ochote a ústretovosti bieloruských organizátorov sme situáciu zvládli nad očakávanie. Celá sála divadla bola na ten večer vypredaná a my sme boli prvý zahraničný hosť festivalu v jeho pomerne krátkej histórii. V priebehu necelých 24 hodín sme dokázali zdanlivo nemožné a napokon sme zahrali v mnohých ohľadoch síce improvizované predstavenie, o to väčšiu silu však malo nielen pre nás, ale aj pre divákov. Sami sebe sme si dokázali, že vieme ťahať za jeden povraz,“ uviedla dramaturgička martinského divadla Monika Michnová.
Drámu zmenili v prospech predstavenia
V prvom momente, keď už bolo zrejmé, že Martinčania sa scény, kostýmov, rekvizít, ani zvukovej a svetelnej techniky nedočkajú, to vyzeralo dramaticky. Chvíľu sa zdalo, že odohrať predstavenie za takýchto okolností je nemožné.
„Záležalo nám však na tom, aby sme práve v Bielorusku odohrali inscenáciu podľa knihy bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič. Na to sme tam išli. Trochu nadnesene možno povedať, že sme to vnímali ako svoje poslanie,“ dodala dramaturgička. Celý kolektív tvorcov a technického personálu v tej chvíli pocítil zodpovednosť voči festivalu. Práve tento pocit spôsobil, že sa rozhodli podstúpiť riziko, improvizovať, urobiť, čo je v ich silách a predstavenie odohrať.
„Keby sme nehrali, cítili by sme dozaista veľký pocit márnosti, takto sme mali pocit víťazstva a spolupatričnosti, že sme napriek všetkému hrali tak, že sa nemusíme hanbiť,“ uviedla Monika Michnová.
Martinčanom pomáhal štáb festivalu a ľudia z Divadla V. I. Dunina – Marcinkeviča v Bobrujsku, pomoc ponúkli aj divadelníci z Minska.
„Všetci boli nesmierne ústretoví a urobili všetko, o čo sme ich požiadali. To bol prvý motor, ktorý nás naštartoval. Na začiatku sme mali k dispozícii hudbu a fotografie z inscenácie, živých hercov a technikov, a skvelého režiséra, ktorý do Bieloruska, našťastie, cestoval s nami. Všetko, vrátane scény, kostýmov, rekvizít a svietenia, sme museli zimprovizovať doslova v priebehu niekoľkých hodín. Také niečo ešte nikto z nás nezažil,“ spomína na dramatické chvíle Monika Michnová.
Sála Martinčanom búrlivo tlieskala
Keď sa po tom, ako dozneli záverečné repliky inscenácie, sála rozburácala potleskom, opadol celý 24-hodinový stres. Na festival prišli uviesť inscenáciu podľa knihy bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič, ktorá je doma režimom zaznávaná. A keďže inscenácia, rovnako ako kniha, bez servítky hovorí aj o odvrátenej strane niekdajšieho sovietskeho režimu, tvorcovia netušili, ako ich v Bielorusku diváci prijmú.
„Zaznamenali sme aj odmietavé, ba až demonštratívne protestné ohlasy. Knihu Svetlany Alexijevič v Bielorusku každý pozná, druhá vec je, či ju ľudia aj naozaj čítali. Mnohým sme spôsobili doslova šok, pokiaľ ide o tému, ako aj umelecké prostriedky, s ktorými inscenácia pracuje. Ale aj s protestnými ohlasmi sme počítali, veď sme Bielorusom neprišli mastiť bruchá. Muselo byť pre nich šokujúce, že im divadelníci z inej krajiny takto nastavujú zrkadlo,“ zhodnotila dramaturgička SKD Martin.
Na festivale boli aj teatrológovia, pri hodnotení neskrývali nadšenie z martinskej inscenácie. „Ďakovali nám, že sme prišli a napriek všetkému zahrali. Veľká vďaka patrí všetkým ľuďom z nášho divadla, aj ich pričinením sa stal tento malý zázrak – že sme hrali, hoci sme nič nemali. Predovšetkým treba vyzdvihnúť našich úžasných hercov, ktorí v týchto podmienkach hrali ako o život. Boli sme na nich s režisérom Mariánom Peckom veľmi pyšní,“ uzavrela dramaturgička Monika Michnová.
