Hudobný život Michala Kulicha je členitý. So spevákom Jurajom Hnilicom založili svojho času skupinu Bačova Fujara. V minulosti pôsobil aj v kapelách Horská chata a Homosapiens. V súčasnosti je členom kapely herca a režiséra Miloslava Kráľa – Milo Kráľ Band. Spolupracuje so spevákom Jurajom Hnilicom ako gitarista, spevák a skladateľ. Od roku 2014 ho možno vidieť aj ako hudobného hosťa na meditačných prednáškach spisovateľa Pavla „Hiraxa“ Baričáka. Dosť dôvodov na rozhovor.
Čo vás priviedlo k myšlienke vydať vlastný album, a to práve v meditačnej hudbe? Ako ste prešli od rocku k tomuto žánru?
- Na jednej strane som to plánoval už dlhšie a na druhej strane ma k tomu z časti priviedli ľudia, ktorí poznajú moju hudbu. Vraveli, že by bolo super mať moje CD a počúvať ma aj doma. Moja starká mi raz povedala, že by som nemal hrať iba "druhé husle", a tak som sa rozhodol, že keď bude pravý čas, príde to samo.
Zjavne ten správny čas prišiel nedávno.
- Stalo sa tak toto leto. V jedno ráno som sa zobudil s veľmi silným pocitom, že urob to teraz. A tak nasledujúci deň som začal dávať dokopy piesne. Dokonca som si najskôr namaľoval obal na CD, no nakoniec ten obrázok skončil iba v booklete. Môj kamarát Michal
O NOVOM ALBUME
Na albume JednoDuchý môžete okrem spevu počuť aj rôzne hudobné nástroje od nepálskej flauty bansuri cez africké bubny, tibetské spievajúce misy, sansulu až po elektrickú či akustickú gitaru. Album obsahuje JednoDuché piesne srdca pre pohladenie duše, meditačné flautové skladby sprevádzané zvukmi prírody, tradičné aj slovenské mantry. Celý album a všetky nástroje si Michal nahral a skomponoval sám v štúdiu Ďurikes u Juraja Hnilicu v lete 2017. Dve piesne vznikli v spolupráci s Jankou Sofiou Thomkovou a Dankou Babkovou, v ktorých spolu s Michalom spievajú. Je autorom hudby ako aj textov. V niektorých pesničkách sú zakomponované aj mantry - starobylé texty, ktoré sa používajú pre liečenie a relaxáciu.
Prvým singlom, ktorý má zároveň videoklip je skladba Cesta v duši ukrytá, ktorá najlepšie vyjadruje Michalovu tvorbu. Pieseň je jednoduchá a ako v jedinej v nej znie len gitara a spev. Všetky ostatné sú plné aj iných zvukov a nástrojov.
Tomečko mi nafotil super fotky pod Malým Fatranským Kriváňom a tie napokon vyhrali. Meditačná hudba bola vždy moja srdcová záležitosť. Aj popri hraní rocku som sa k nej často vracal. Už od začiatku mojej kariéry ma fascinovali všetky hudobné štýly od džezu až po rock. Pre mňa to bol prirodzený vývoj.
Album nesie názov JednoDuchý. Vznikol z nejakej slovnej hračky?
- Dnes veľa ľudí vníma všetko oddelené od celku, neuvedomujeme si naše spojenie s prírodou, zvieratami a inými ľuďmi, ani následky nášho konania na svet. Našťastie už vidno dobré zmeny. Preto sa album volá JednoDuchý, aby nám to pripomenulo prepojenie všetkého zo všetkým. Toto slovo bolo pre mňa niečím mystické a zvláštne. Keď som zmenil malé d na veľké D bolo jasné prečo. Všetci sme súčasťou celku a prepojení jednou energiou a jedným duchom, sme teda JednoDuchí.
K piesni Cesta v duši ukrytá už máte natočený aj videoklip. Kde sa nakrúcal a čím je zaujímavý?
- Natočil som ho na svoj mobil v martinských Jedľovinách. Odohráva sa v prírode, v lese, na lúke. Vznikol veľmi spontánne. Snažil som sa ním vyjadriť, ako hľadáme šťastie všade možne, vo veciach, vo vzťahoch a peniazoch. No zabudli sme ho hľadať v sebe, lebo vždy sa nachádza práve v našom vnútri. Každý je jedinečný ako aj jeho cesta životom. Ale všetci hľadáme šťastie, pravdu, svoju pravú tvár a skutočné ja i keď si to možno neuvedomujeme. Tak hľadajme v sebe.
Ako dlho vznikal nový album a čo vás inšpirovalo pri jeho tvorbe?
- Album som nahrával s prestávkami asi tri mesiace od júla. Ďuri Hnilica mi nechal k dispozícii jeho štúdio a všetko som nahral úplne sám. Bola to pre mňa veľká škola. Celá štúdiová robota - nahrávanie, strihanie či úprava mi zabrali asi viac času ako samotné nahrávanie spevu a nástrojov. V dvoch skladbách spievajú Janka Sofia Thomková a Danka Babková zo Slnka v Srdci. Veľmi si vážim, že priložili ruku k tomuto dielu. Najviac ma k tvorbe inšpiroval prítomný okamih a príroda, v ktorej trávim veľa voľného času. Preto aj na albume počuť rôzne zvuky z prírody.
Fungovali ste vo viacerých hudobných zoskupeniach z Turca, čo vám to dalo vo vašom umeleckom formovaní a smerovaní?
- Časom som si uvedomil, že najväčšiu hodnotu má autorská tvorba. Mnoho umelcov a kapiel hrá prebraté piesne a chce sa na niekoho podobať, ale to nie je prirodzené. Sám som tým prešiel a naučil sa pritom veľa vecí. Som vďačný za všetky kapely, ktoré ma zobrali k sebe. Nepozerám na štýly a smerovania, ale na to, čo ma momentálne napĺňa. Je jedno či je to džez, funky, rock, new age alebo pop. Všetko je to hudba a je zbytočné ju rozdeľovať.
Aktuálne ste členom Milo Kráľ Bandu, čo motivovalo váš prestup do tejto kapely?
- Zavolal mi kamarát klávesák a spevák Bady Kráľ, že jeho brat Milo dáva znovu dokopy kapelu a hľadá nových muzikantov. Mila som poznal z divadla ako výborného všestranného umelca, a preto som dlho neváhal a pridal sa k nim. Muzika Milo Kráľ Band je veľmi širokospektrálna, multižánrová a mne veľmi blízka. Je to hudba z rôznych divadelných predstavení, ktorú Milo skomponoval a nás ju skrátka baví hrať.
Čo je náročnejšie - fungovať ako sólo umelec alebo byť súčasťou hudobnej skupiny? Čo máte radšej?
- Ako sólo umelec hrám len krátko, ale už teraz vidím, že je to úplne iné a ťažko porovnateľné. Je veľké umenie zaujať, keď je človek na pódiu sám iba so svojim nástrojom. Ale vždy ma fascinovalo ako sám spevák pritiahne pozornosť publika. V kapele je to skôr o frontmanovi a ostatní ho iba podporujú. Jednoznačne je to v kapele ľahšie. Ale v sólo vystúpení je to zas väčšia výzva. Bavia ma obe strany, užívam si to.
Oproti iným regiónom je v našom turčianskom veľmi pestrá a početná hudobná tvorba. Ako ju vnímate?
- Áno, je to zaujímavé. Žijeme v srdci Slovenska a naše srdcia sú veru tvorivé a spevavé, čo sa mi páči. Sám mám mnoho kamarátov muzikantov z Martina. Vyrástol som s Ďurim Hnilicom, boli sme susedia. Spolu sme sa začali učiť na gitare a aj teraz po dlhých rokoch spolu stále hráme. On je taký môj indiánsky brat. Ja som z muzikantskej rodiny, môj dedo hrával na gitare a saxofóne, no a ocino je tiež výborný muzikant, spevák a basgitarista. Takže som v hudbe vyrástol, veď odmalička som chodil s otcom na skúšky a zábavy. A teraz je zas on hrdý na mňa, že som tiež hudobník.
Ste multiinštrumentalista a na novom albume máte naozaj rôzne i netradičné nástroje od afrických bubnov až po tibetskú misu. Ktorý hudobný nástroj je vám najbližší?
- Najbližšie mi je paradoxne ticho. Veď práve z neho vzniká zvuk hlasu, gitary a iných nástrojov. Keby nebolo ticho, nie je tu ani zvuk. Ak už si mám vybrať, tak najbližšia mi je gitara, na ktorú hrám aktívne od dvanástich rokov. Najčarovnejší nástroj je však flauta, jej zvuk v ľuďoch prebúdza niečo prijemné a upokojujúce. Rád na nej hrám niekde v horách iba pre kopce, zvieratá a oblohu. Je to úplne iný zážitok ako hrať v divadle alebo klube pre množstvo ľudí.
Odzrkadľuje sa vo vašich textoch aj váš život, teda to, čo práve prežívate?
- Snažím sa všetko písať iba z vlastnej skúsenosti a života. Niektoré piesne sú zhudobnené mantry. Mantry sú krátke vety alebo iba slová pochádzajúce zo Sanskritu. Je to prastarý jazyk, z ktorého vznikli indoeurópske jazyky. Dnes sa ním už nehovorí a používa sa na liečenie, relax a meditáciu. Aj tým je moja tvorba možno iná, že v jednej skladbe je súčasne aj slovenčina, aj mantra v sanskrite. Okrem toho spievam aj slovenské mantry, kde sa opakuje jednoduchý krátky text a ladí nás ku jasnejšiemu prežívaniu prítomnosti.
Je hudba a komponovanie vašou formou relaxu a spôsob, ako si možno uľaviť od problémov?
- Je to skôr spôsob života a zároveň relax. Inšpirácia prichádza často nečakane aj v noci. Vtedy to treba zachytiť, lebo niekedy sa už nevráti a nápad sa stratí. A tak človek niekedy v noci musí zapnúť mobil a písať text, ktorý prichádza alebo si nahrať gitarovú melódiu. Takto sa zrodila väčšina mojich pesničiek. Veľa súčasných hudobníkov sa dnes snaží v textoch vyrozprávať svoje pocity a uľaviť si od problémov, čo ale nie je môj zámer. Mne skôr ide o to - vložiť do hudby harmonickú časť seba. Priviesť ľudí k vlastnému ja a pohladiť dušu.
