Ako ste sa dostali k hokeju?
STANISLAV BERAN: Najskôr som sa venoval futbalu. Po jednom z jesenných tréningov sa nás tréner spýtal, kto by chcel skúsiť hokej. Tak sme sa viacerí na to dali, nejako sa pozbieral výstroj, po futbalových tréningoch sme odhrnuli vhodnú plochu a išli na to. Ak si dobre pamätám, začínali sme v Mošovciach a vo Vrútkach, kde chodil do učilišťa Julo Hass a mali tam dobrý mladý tím. Postupne sa zlepšovalo i zabezpečenie a pribúdali hráči. Prišiel Pepo Mattas, vtedy ešte ako hráč, ktorý dotiahol prvého trénera. Isté obdobie som hrával hokej i futbal, ale stále viac ma to ťahalo k hokeju. Spravil som si trénerskú licenciu a začal pracovať s mládežou. Hokej sa v tých časoch začal dynamicky rozvíjať, vznikali mládežnícke celky, začalo to mať hlavu i pätu, a tak som pri ňom pokračoval ako tréner a potom aj ako funkcionár.
MICHAL BERAN: Moja cesta bola oveľa priamočiarejšia. Otec trénoval, starší brat hrával a ja som chodieval na zimák s nimi. Takže k hokeju ma priviedli oni dvaja.
Keď spomínate staršieho brata Róberta, ten získal v Luxembursku občianstvo, usadil sa tam a stále hráva za ich národné mužstvo. Keď približne pred dvadsiatimi rokmi odchádzal, nelákalo vás ísť podobnou cestou?
MB: Tá možnosť tu bola, ale chcel som sa venovať hokeju profesionálne a v Luxembursku je to viac menej amatérsky šport. Preto som zostal doma. Navyše brata vtedy oveľa viac lákalo ísť von ako mňa.
Stanislav Beran. (zdroj: ĽUDO LETTRICH)Čo vám napadne ako prvé, keď niekto spomenie fenomenálnu útočnú trojicu Jaroslav Török, Michal Beran a Ján Zlocha?
MB: Sadli sme si hokejovo a každý vedel, čo ten druhý na ľade robí. Rozumeli sme si aj mimo ihriska, čo nám takisto pri hre pomáhalo. Predovšetkým nám však nechýbala chuť a pre mňa osobne bolo vždy veľkou motiváciou hrať doma. Po časoch Šramelovcov či Zimeľovcov to bolo ďalšie pekné obdobie. Poskladalo sa kvalitné mužstvo, atmosféra na tribúnach i v šatni bola výborná, všetko sa spojilo dokopy, sadlo si a prinieslo to i výsledky. Bola to v podstate posledná éra, keď káder tímu tvorili z dvoch tretín Martinčania.
Ako si na túto éru spomína vtedajší šéf klubu?
SB: Vládla veľká eufória. Zápasy boli vypredané a ja som sa musel doslova schovávať, pretože každý chcel lístky. Takisto von chodila s mužstvom veľká skupina fanúšikov. Pamätám si, že vtedajší šéf Slovana Vlado Paštinský chcel na náš duel s nimi 60 vstupeniek. Mali nárok len na 30 a ja som mu ďalšie nevedel zabezpečiť. Tak sa mi vyhrážal, že keď my pôjdeme do Bratislavy, ani oni nám lístky nedajú. Len som sa pousmial a povedal mu, že si u nich vstupenku kúpim a určite zoženie nejakú aj na ležanie. Oni totiž mali na slovenské pomery veľký štadión, ktorý nebolo ľahké vypredať. U nás bola oficiálna kapacitu 3 800 ľudí a predávalo sa niečo cez štyritisíc lístkov. Viac sa už nedalo.
Miláčikom martinských tribún bol v tom čase aj ruský obranca Dmitriji Kamyšnikov. Ako sa dal v tom čase zahraničný hráč dotiahnuť na Slovensko?
SB: Tak ako dnes mu bolo treba vytvoriť adekvátne podmienky. V tom čase sme to vedeli zabezpečiť, bez problémov sa zvládali všetky potrebné formality a, samozrejme, určitú úlohu zohrávali osobné väzby či kontakty. Výborne sa nám však osvedčila ešte jedna vec. Keď sa bavíme o Kamišnykovovi, dali sme mu k dispozícii, nazvem to – patrónov. Boli to ľudia, ktorí mu uľahčili život v cudzej krajine a zároveň na neho svojím spôsobom dozreli. Rusa mali aj v Slovane a keď dostal od klubu byt, nasťahovalo sa tam sedemnásť jeho krajanov, ktorí chodili nakupovať do Viedne a on potom nemal kde bývať. Preto mu museli zohnať ešte aj garsónku. Nás sa potom vypytovali, ako to robíme s našimi Rusmi.
Mužstvo vtedy viedol František Hossa a veľa stretnutí sa vyvíjalo tak, že od polovice sa hralo len na dve formácie...
MB: Fúúú. Naozaj sme si zahrali do sýtosti, ale bolo to veľmi náročné. Aj v lete sa trénovalo poriadne tvrdo. Také dávky, či už v posilňovni, alebo pri behoch, som už nikdy potom nezažil. Tento hrubý dril začal našťastie postupne ustupovať, modernejším a pre telo športovca šetrnejším metódam.
Vo všeobecnosti sa športovci najviac radujú, keď vybojujú cennú medailu. Boli ste kapitánom tímu, ktorý v sezóne 2009/2010 získal bronz, no najšťastnejšieho som vás videl o tri roky neskôr, keď ste ako mužstvo v siedmom barážovom zápase proti Bardejovu zachránili pre Martin extraligu. Prečo?
MB: Do barážovej série som pre zranenie naskočil až v treťom zápase a, pravdupovediac, som ani veľmi neveril, že si ešte v tej sezóne zahrám. Všetko sa ale začalo zamotávať a bolo treba pomôcť. Našťastie, Bardejov sme nakoniec zdolali. Je iný pocit niečo vyhrať, ako niečo zachrániť. Vtedy predovšetkým z nás domácich hráčov spadla veľká psychická ťarcha a asi tam niekde vznikla tá nefalšovaná radosť, čo ste spomínali v otázke.
Čo sa podarilo v roku 2013, už nevyšlo počas tohto leta a martinský mužský hokej, síce nie pre zlé športové výsledky, ale pre finančné ťažkosti padol až na úplné dno. Čo na tento vývoj hovoríte?
SB: Nikoho takéto niečo nemôže tešiť, ale už nedokážem posúdiť, či sa vyčerpali všetky možnosti, aby sa zabránilo najhoršiemu. Určite nebolo dobré, že sa každú chvíľu menilo vedenie klubu, pretože tak sa koncepčne robiť nedá. Čas ukáže, či bol tento pád začiatkom niečoho nového a úspešného. Ja si takýto optimistický scenár úprimne prajem.
MB: Nie je ideálne, že musíme začínať od druhej ligy. Ak sa však ustoja tieto ťažšie časy, z dlhodobého hľadiska to môže byť pozitívne, pretože stále pred sebou tlačiť dlhy, na ktoré sa nabaľujú ďalšie, je vopred prehratý boj. Radšej začínať od nuly a s čistým stolom, ako neustále zápasiť s hlbokým mínusom.
Na záver ešte jednu vianočnú otázku. Máte už nakúpené darčeky?
SB: Už počas roka s manželkou mapujeme, čo treba vnúčatám kúpiť, alebo čo by asi chceli. Zoznam je tak hotový v dostatočnom predstihu a v súčasnosti sú už aj nakúpené darčeky.
MB: Už som nakúpil, pretože ja nemám veľmi rád predvianočný stres a chaos, a tak som to už radšej vybavil dopredu.
