Prvú medailu z vrcholných svetových podujatí ste vybojovali na juniorských MS 2000 v Čile, kde ste v behu na 800 metrov skončili tretia. Spomeniete si ešte občas na tento beh?
– Samozrejme. Bol to môj prvý veľký úspech na takomto fóre, ktorý ma ešte viac nakopol a pokračovanie mojej atletickej kariéry posunul správnym smerom.
Na osemstovke ste neuveriteľných 21-krát prekonali hranicu dvoch minút. Prvýkrát to bolo v roku 2007 na Zlatej tretre v Ostrave. Čo vám vtedy pri prekonaní tejto méty prebleslo hlavou ako prvé?

– Ak si dobre pamätám, tak nič zásadné. Skôr okolie to vnímalo tak, že už to konečne prišlo. S trénerom však bolo naším cieľom zlepšovať sa systematicky, eliminovať riziko zranení, postupovať krok za krokom a takýmto spôsobom ísť po výkonnostných schodíkoch najvyššie, ako to bude možné. Nepatrím medzi športovcov, ktorí si chcú stoj čo stoj zabehnúť osobák a na dosiahnutie tohto cieľa si zvolia takú tvrdú prípravu, že sa za rok odrovnajú.
Vaše osobné maximum na osemstovke je 1:58,51, čo je len 14 stotín od slovenského rekordu, ktorý ešte v roku 1987 zabehla Gabriela Sedláková. Čo si máme pod tými 14 stotinami predstaviť, je to polkrok, vysunutie do druhej dráhy pri obiehaní súperiek, malé zadrobčenie, gram tuku navyše...
– Na toto sa asi nedá jednoznačne odpovedať, pretože každý beh je iný a aj keby sa dva preteky bežali v rovnakých podmienkach s rovnakými súperkami, tak poradie v nich bude iné. Viac ako rekord si ale cením to, že k tomu času som sa priblížila viac ako desaťkrát (výkon pod 1:59,00). Sedláková je síce slovenská rekordérka, ale už nikdy sa k svojmu maximu nedokázala priblížiť. Je ťažšie udržovať vysokú výkonnosť niekoľko rokov, ako zabehnúť jeden uletený výkon. Teda ak nejde o svetový rekord (smiech).
LUCIA HRIVNÁK KLOCOVÁ
Narodila sa 20. novembra 1983 v Martine. Mamou sa stala 29. júna 2013, keď sa jej narodil syn Adamko. V súčasnosti očakávajú s manželom Michalom druhý prírastok do rodiny.Počas aktívnej kariéry patrila medzi osemstovkársku svetovú elitu. Na tejto dištancii prekonala dvojminútovú hranicu dvadsaťjedenkrát. Premiérovo 27. júna 2007 v Ostrave (1:59,88). Svoju najrýchlejšiu osemstovku zabehla 18. júla v Paríži (1:58,51). Získala bronz na seniorských ME 2010 v Barcelone. V roku 2001 vybojovala v Grossete titul juniorskej majsterky Európy. Bronz získala aj na juniorských MS 2000 v Santiagu de Čile a striebro o dva roky neskôr na šampionáte tej istej kategórie v jamajskom Kingstone. Druhá dobehla do cieľa na ME 2003 do 23 rokov v poľskom Bydgoszczi. Reprezentovala Slovensko na štyroch olympiádach (Atény 2004, Peking 2008, Londýn 2012, Rio de Janeiro 2016). Tiež štartovala na šiestich seniorských MS a piatich ME.V behu na 1500 m je slovenskou rekordérkou časom 4:02,99, ktorý zabehla v semifinále na OH 2012 v Londýne, kde vo finále skončila piata. Zverenkyňa Pavla Slouku začínala s atletikou v AK ZŤS Martin v roku 1996, potom od roku 1998 až do roku 2006 reprezentovala Sláviu UK Bratislava, odkiaľ sa vrátila do svojho materského klubu v Martine. Dlhé roky bola členkou Národného športového centra.
V atletickej kariére ste dosiahli množstvo fantastických úspechov. Asi sa to nedá presne odmerať, ale pri ktorom z nich ste prežívali najsilnejšie emócie?
– Zrejme na olympiáde v Londýne, kde som bežala prvýkrát tisícpäťstovku, navyše v takej silnej konkurencii. Každý z londýnskych behov bol pre mňa špeciálny, či už vďaka dosiahnutým časom, alebo postupu do finále. Všetko vyšperkovalo úžasné 5. miesto, o ktorom sa mi nikdy ani nesnívalo, zvlášť nie na tisícpäťstovke.
Od roku 1998 spolupracujete s trénerom Pavlom Sloukom. Vedeli by ste si predstaviť svoju kariéru bez neho?
– Ani náhodou. Výkonnosť športovca je vždy výsledok práce a odriekania viacerých ľudí. Či už je to tréner, členovia rodiny, ktorí vás podporujú, fyzioterapeut, ale tiež sponzori či manažér. Ak by čo len jeden so spomínaných osôb vypadol, nebola by som tam, kde teraz som. Ak sa mám vrátiť k Pavlovi Sloukovi, tak na Slovensku určite nenájdete lepšieho trénera na stredné trate, ako je on. Našli sme si k sebe cestu napriek tomu, že sme obidvaja veľmi tvrdohlaví. Som veľmi šťastná, že so mnou tak dlho vydržal. Ďakujem, tréner.
Pod rukami Pavla Slouku sa začína formovať ďalšia výborná osemstovkárka Gabriela Gajanová a každému v tejto súvislosti automaticky napadne, že nám vyrastá nová Lucia Klocová. Čo na to hovoríte?
– Ako som už naznačila, každý športovec je iný. Aj keby Gabika absolvovala úplne rovnakú prípravu ako ja, výsledok nebude zhodný. Naplno odmakať tréning je síce dôležitá, ale nie jediná vec, ktorú treba pre dosiahnutie potrebnej výkonnosti zvládnuť. Regenerácia, trávenie voľného času, správne stravovanie, vzdelanie, rodina – to sú všetko veci, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú napredovanie športovca. Držím Gabike palce a verím, že nám urobí ešte veľa radosti.
Športovec musí občas robiť rozhodnutia, ktoré môžu jeho napredovaniu pomôcť, ale aj uškodiť. Ktoré rozhodnutie z tohto súdka vám najviac vyšlo?
– Môj úprimný a otvorený vzťah s trénerom a zdravá tvrdohlavosť. Keby som tieto dve veci nezvládla, tak by moja kariéra určite netrvala tak dlho. Na kvalitné absolvovanie tréningu existuje tisíc rôznych spôsobov, čo som zistila až pri trénerovi Sloukovi. Za celých dvadsať rokov našej spolupráce si totiž nepamätám jediný týždeň tréningu, ktorý bol presne taký, ako si on naplánoval (smiech).
Keď si človek založí rodinu a má deti, na veľa vecí sa začne dívať úplne inak. Keď sa Lucia Hrivnák Klocová ako mama pozrie späť na Luciu Klocovú slobodnú a bezdetnú, čo vidí?
– Jednoduchosť. A to v takom zmysle, že ak som potrebovala viac času na tréning, regeneráciu a iné veci, dal sa vždy nájsť a okolie to bralo ako samozrejmosť a rešpektovalo moje potreby. Keď už máte vlastné dieťa, tak ono je vždy na prvom mieste, podriaďujete mu všetko, či chcete, alebo nie a zrazu sú aj drobnosti komplikovanejšie. Na druhej strane zodpovednosť za niečo také bezbranné dá človeku iný pohľad na vec a zistí, že sú aj dôležitejšie veci v živote, ako naháňanie sa za rekordmi.
Teraz mierne odľahčíme debatu. Riešia atlétky vášho formátu v súvislosti s oblečením na športovanie len jeho funkčnosť, alebo v ňom treba aj dobre vyzerať?
– Pre ženu je výzor vždy dôležitý (úsmev). Ale ak môžem poradiť, tie roky driny a množstvo odbehaných kilometrov mi jednoznačne potvrdili, že prvoradá je kvalitná obuv. Ak sa nesúťaží na MS, ME či olympiáde, dá sa behať aj v rifliach, no obuv je naozaj to najdôležitejšie, na čo treba myslieť, či už ide o profesionála, alebo amatéra.
Mám tri dcéry a známi ma vždy podpichujú, či by som nechcel chlapca. Ja odpovedám, že je to tak, ako má byť, no vás sa aj tak spýtam, či by ste dopriali Adamkovi radšej sestričku alebo bračeka?
– V prvom rade zdravého súrodenca a ostatné tiež beriem, akože je to tak, ako má byť. Adamkovi je to takisto jedno, čo je úžasné a viac nepotrebujem riešiť.
Sú Vianoce vrcholového športovca iné ako Vianoce športovca, ktorý už má kariéru za sebou?
– Určite. Aspoň ja som mala tréning šesťkrát do týždňa, z toho v štyroch prípadoch to bolo dvakrát za deň. Uznáte, že ten jeden deň voľna na vianočné sviatky je dosť málo (smiech). O to viac sa teraz na sviatky teším, keďže po dvadsiatich rokoch budú moje prvé, počas ktorých okrem Behu na Luciu s Luciou riešim len darčeky a pečenie. Behať sa mi už v mojom pokročilom štádiu tehotenstva nedá, takže sa už veľmi teším na to, ako si s najbližšími užijeme pohodu a pokoj. Veci, ktoré sú v dnešných uponáhľaných časoch vzácnosťou.
Robíte dnes to, čo ste si predstavovali, že budete robiť, keď s vrcholovou atletikou skončíte?
– V podstate áno, i keď by som občas len tak pre zmenu chcela vyskúšať prácu z iného súdka. Kondičná príprava s detičkami ma však veľmi baví a napĺňa, a keď vidím, že druhá strana má rovnakú radosť, nemám dôvod niečo zásadné meniť. Aktívny pohyb je pre mňa už životným štýlom a neviem si bez neho svoj deň predstaviť. Počas tehotenstva to ešte nejako vydržím, no už teraz sa teším na tréningy s dospelými a pokračovanie práce s deťmi.