Turčania vás bežne vidia s harmonikou a medzi deťmi. Vždy ste robili folklór profesionálne?
- Nikdy som ho profesionálne nerobil. Ale od toho času, keď vznikol Detský folklórny súbor Turiec, sa stal veľmi dôležitou súčasťou môjho života, niečím, čo ani nedokážem presne pomenovať. Neviem si bez neho predstaviť hádam ani deň. Som vyučený elektromontér, pomerne rýchlo po škole som sa stal vedúcim dielne v strojárňach, kde som potom na úseku investičnej výstavby strávil 28 rokov. Do fabriky som prišiel, keď odchádzali banské lokomotívy a odišiel som s dokončením stavby pre Lombardini. Pár rokov do odchodu na dôchodok som potom bol bezpečnostným technikom najskôr v martinskej pobočke Slovenskej sporiteľne, potom na Jesseniovej lekárskej fakulte.
A s folklórom ste si kedy priťukli?
- Ešte počas školy som tancoval vo Folklórnom súbore Turiec. Vtedy tam bola výborná partia tanečníkov, šesť rokov som tam strávil, krásne časy to boli. Potom som musel uprednostniť strojárne. Ale som nesmierne rád, že s Turcom som ešte tancoval známu choreografiu Turiec, neskôr bola prepracovaná pod názvom Na turčianskom dvore, ktorá bola výsledkom výskumu Ľudovíta Pekára, Dušana Tumu a Jozefa Pospecha vo Valči. Bola to prvá choreografia, ktorá vychádzala z originálneho turčianskeho folklóru. Dovtedy Turiec, rovnako ako aj mnohé iné slovenské súbory, v repertoári uprednostňoval takzvaný komerčný folklór, teda všetko ľúbivé, oku lahodiace z celého Slovenska. Na turčianskom dvore bolo čosi výnimočné – bol to začiatok výskumu vo vtedy folklórne ešte neznámom Turci.
Spomínate profesionálnu pracovnú prestávku, kedy prišiel čas na návrat? A prečo rovno k detskému folklóru?
- Vedelo sa o mne, že som zrastený s harmonikou. Veď so mnou cestovala aj do Lýbie, kde som bol služobne vyslaný cez IDOP ako inštruktor. A to viackrát ako ja sám, lebo sa stratila. A keď sa sen tanečníčok z „veľkého“ Turca Boženy Kočalkovej a Šárky Zubercovej zhmotnil v založení Detského folklórneho súboru, požiadali ma, či by som nemohol sprevádzať deti pri nácviku a na vystúpeniach. Dal som sa na to. Aj moje deti boli vtedy malé, mohli chodiť do súboru so mnou.
V Kláštore pod Znievom bude Živý Betlehem Čítajte Chodili?
- Dcéru Andreu som tam dostal na prvý raz. A syna Jána až na druhý. Zaťal sa, vraj nebude tam, kde sú samé baby. Ale keď sa v súbore zjavili aj jeho kamaráti, už ho nebolo treba nahovárať. A dnes folkloruje, až taká radosť. Zbiera kroje. Má kompletný goralský kroj, zbierku klobúkov a aj turčiansku košeľu, manželka Martinka mu ju vyšila. Aj ja som podobnú košeľu dostal – teraz na sedemdesiatku. Keď som išiel nedávno na slávnostný program k 35. výročiu vzniku Detského folklórneho súboru Turiec, prišla za mnou vnučka Lucka, zvesila ju z vešiaka, pomohla mi ju obliecť, bachla ma po pleci a povedala: Ide ti! Hriala ma tele počas celého programu. Ani to neviem popísať.
