Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblízka, či zďaleka: vo dne, v noci na stole dar Boží ho čaká...
Známe verše básne Sama Chalupku Mor ho! veľmi dobre charakterizujú pohostinnosť našich predkov – Slovanov. A dotýkajú sa aj Trebostovčanov. Širšia verejnosť už asi dobre vie, že pomenovanie tejto peknej turčianskej dediny vzniklo z mena jej prvého zemepána Trebosta (Treboša). On bol vlastne jej zakladateľom. Zaujímavé slovanské meno je zachytené v análoch už v roku 850 medzi Pribinovými veľmožmi v tvare Trebíz/Treben. Jazykovedec Jaroslav Krško z UMB v Banskej Bystrici šiel s vysvetlením významu tohto slova ešte ďalej. V rozhlasovej relácii Čudnopis urobil dôkladný jazykový rozbor názvu Trebostovo. A vyšlo mu nasledovné: Ak sa pridá k osobnému menu privlastňovacia prípona – ovo, vznikne názov Trebostovo. Tým je jednoznačne potvrdené jeho vlastníctvo. Všimol si aj príbuzné slovenské slová treba (príslovka) a potreba (podstatné meno). Ich význam sa dá vysvetliť takto: treba = nevyhnutnosť vykonávať nejaký dej a potreba = stav, keď je niečo žiadané. Spomínané meno jeho zakladateľa vzniklo zo staroslovienskeho jazyka od slovného základu trieb a prípony gost (zmena host na gost). Znamená úsilie jeho obyvateľov uspokojovať potreby návštevníkov, hostí, teda príslovečnú slovanskú pohostinnosť.
Zanechajme však jazykový výskum Trebostova, ktorý je dosť náročný na pochopenie. Vyberme sa radšej na cestu poznávania jeho dejín a okolia. Začíname našu vlastivednú vychádzku. Poslednou dedinou zo severovýchodnej strany je Turčiansky Peter, s ktorým sú dejiny Trebostova doslova spojené.
Niekde medzi nimi sa už v období preduhorskom nachádzalo pôvodné Trebostovo. Môžu to byť mierne vyvýšeniny pred vstupom do dediny po ľavej strane. Regionálny turčiansky historik Janko Junas charakterizoval pred desiatkami rokov toto zaujímavé miesto nasledovne: „Organy patrili tiež medzi miesta našich detských hier. Bolo to podivné drobné rumovisko uprostred poľa na nízkom svahu nad hradskou, s troskami veľkých tufových kvádrov zarastených kroviskami a storakou divou zelenou.“ K tomu pridávame ešte ďalšie pozoruhodné zistenie spred vyše dvadsiatich rokov. V roku 1996 prudké jarné vody odplavili časť ornice medzi vŕškami Na Organoch pri ceste do Trebostova. Na povrchu bola prepoznaná kamenná podmurovka, zvyšky drevených trámov, drobné železné predmety a črepy. Prvotné informácie o tomto zaujímavom mieste nám poskytol pán Daniel Buocik. Pravdepodobne išlo o pozostatky starej osady. Je to skôr náš laický ako odborný pohľad. Rozhodujúce slovo budú mať v budúcnosti archeológovia. Celá situácia je spojená s ešte zaujímavejšou vecou. Predpokladá sa totiž existencia stredovekého kostola Svätého Petra práve Na Organoch. Bol predchodcom dnešného katolíckeho kostola v Turčianskom Petre. Archívy ho spomínajú ešte začiatkom 14. storočia. Farár Andrej z tohto kostola musel platiť ročne pápežský desiatok: pol hrivny striebra a 11 grošov. Napadne nám šalamúnska myšlienka. Prečo má Trebostovo vo svojom erbe kostol? Veď v tejto dedine nikdy žiaden nebol. A to je práve záhada, ktorú treba objasniť. Určite však stál medzi Turčianskym Petrom a Trebostovom. Nechajme sa prekvapiť. Veľký rébus turčianskej histórie naši archeológovia čoskoro určite vyriešia.
Pomaly vstupujeme do Trebostova, ktoré si práve v tomto roku pripomína svoje 755. výročie založenia. Na začiatku obce nás radostne víta jej erb. Je hovoriaci. Priblížme si ho: „V modrom štíte strieborný vlk unáša striebornú ovečku. To všetko je prevýšené zlatom vznášajúcou sa pažiťou, na nej od zlatého trsu trávy a striebornej krátkej ohrady medzi dvoma zlatými jaseňmi strieborné priečelie kostola so zlatou bránou, oknom a krížom na vrchu veže.“ Toľko erb. Je základným symbolom obce, získaným z obecného pečatidla z roku 1787. Zdá sa, že ide o symbolické vyjadrenie veršov zo Skutkov apoštolov o dravých vlkoch, falošných učiteľoch, ktorí narobia medzi kresťanmi veľa škody, a preto nabáda k ostražitosti a k vernosti pravej viere. Túto interpretáciu podčiarkuje aj kostol v hornej časti pečate. Kruhopis znie: „SIGILLUM POSSESIONIS TREBOSTOVO 1787“ (preklad: pečať dediny Trebostovo 1787.). Pre lepšie pochopenie textu uvádzame presné znenie spomínaných veršov z Biblie. Nachádzajú sa v kapitole 20, vo veršoch 29 a 30. „Viem že po mojom odchode pažraví vlci vtrhnú medzi vás a nebudú šetriť stádo.“ (verš 29). „Aj spomedzi vás samých povstanú mužovia, ktorý budú prevrátene hovoriť, aby si priťahovali učeníkov.“ (verš 30).
Takto by sme mohli porozumieť obecnému erbu. Vo vychádzke pokračujeme ďalej. Našu pozornosť jednoznačne upúta oproti stojaci renesančný kaštieľ. Patrí medzi najzachovalejšia pamiatky tohto historického obdobia. Je skutočnou dominantou podhorskej obce. Celá stavba sa nám javí ako nejaká pevnosť. Nie sme však ďaleko od pravdy. Štyri rohové bašty (veže) so strieľňami to len potvrdzujú. A prezradíme vám aj to, že jeho prvým majiteľom bol Štefan Révai. Začali ho stavať hneď po rozdelení révaiovskeho majetkov roku 1545. Bol to asi on, čo myšlienku takejto mohutnej stavby do našich končín priniesol. Ako kapitán slávnej dunajskej flotily nasadistov (čajkárov) bránil monarchiu proti Turkom. Podobné sa v tomto historickom období stavali často.
Kresťanskú minulosť Trebostova potvrdzujú aj ďalšie skutočnosti. Kostol tu síce už dávno nebol, zato veriaci áno. Predovšetkým šľachta držala pevne zástavu viery. Raz katolícka, inokedy evanjelická. Vo svojich hradoch a kaštieľoch mala právo postaviť si modlitebne, resp. kaplnky. A to bol aj prípad Trebostova. Cirkevné obrady sa tu konali tak v katolíckej, ako aj v evanjelickej súkromnej kaplnke. V katolíckej sa na bohoslužby schádzala šľachtická rodina Révaiovcov,celebroval ich svätopeterský farár. Bol tam aj pekný oltár s obrazmi svätcov Jána Nepomuckého a Františka Xaverského. Takto je to zaznačené v kanonickej vizitácii grófa Čákiho z roku 1754. Práve v nej sme s prekvapením zistili, že v trebostovskom kaštieli bol aj evanjelická kaplnka. Na jej postavení mala svoj podiel osoba historicky dosť známa. Bola ňou Katarína Okoličániová, dcéra zmasakrovaného onódskeho turčianskeho vyslanca Krištofa Okoličániho. Pravdaže, samozrejme že aj s manželom Alexandrom I. Révaiom. Ten ale chorľavel a tak všetká starostlivosť o „rodové sídlo“ a o rodinu zostala na nej. A veru sa mala čo obracať. Aj týmto kaštieľom sa prehnali kuruci počas posledného stavovského povstania uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Bolo to povstanie Františka Rákociho II. (1703-1711). Kaštieľ zanechali vo veľmi zlom stave. Porozbíjané okná, poškodené dlážky i strecha. Táto silná žena však obstála so cťou. Opravila kaštieľ a rôznymi rodinnými zmluvami zjednotila jeho osadenstvo. V evanjelickej (luteránskej) kaplnke sa služby Božie konali tiež. Kázal svätopeterský farár. Nečudujme sa! Peterský kostol bol po reformácii dosť dlho evanjelický. A práve do krypty peterského kostola sa táto evanjelička nechala aj pochovať. Želala si spočinúť vedľa svojho manžela. Finančne podporila evanjelickú cirkev, keď po sto zlatých odkázala na artikulárne cirkvi v Necpaloch a v Ivančinej. V závere tejto časti treba ešte pripomenúť, že poddaní sa vo viere podriaďovali šľachte, a to v duchu „Cuius regio, eius religio = Koho panstvo, toho náboženstvo.“
Vrátime sa však ku kaštieľu a zameriame sa na tentoraz na jeho stavebnú históriu. Prezradíme informácie, ktoré sme získali naštudovaním nálezových správ archeológov. V rokoch 1975 – 1977 a v roku 1981 sa tu uskutočnil archeologický výskum. Viedol ho archeológ SNM v Martine Milan Slaninák, náš osobný priateľ. Zistil veľa zaujímavostí. Všetko sa to začalo objavom základov stavby kruhovej obytnej veže s vonkajším priemerom 6 metrov. Pravdaže nenašiel ho celý, ale iba fragmenty. Pozostávali z riečneho a lomového kameňa spájaného vápennou maltou. Nachádzajú sa približne v strede východného traktu kaštieľa. Dokonca boli objavené aj dva vstupy do nej. Dá sa predpokladať, že to bola mýtna veža. Po ľavej strane rieky Turiec viedla v dávnych časoch významná obchodná cesta MAGNA VIA = Veľká cesta a neďaleko nej aj FALSA VIA = Falošná cesta. Tieto skutočnosti naše myšlienky len potvrdzujú. Staré Trebostovo už v tom čase jestvovalo, a tak mýto zrejme bolo treba vyberať. Bola to najstaršia murovaná stavba na mieste dnešného kaštieľa. Podľa nájdeného črepového materiálu ju historici zaradili do 14. až 15. storočia. Vtedy už kostol Na Organoch nestál.
(Koniec prvej časti)
Autor: Július Jarkovský