Veľa sa najmä v laickej verejnosti hovorilo o vodnej priekope. Prevládal názor, že bola okolo celého kaštieľa. Archeologický výskum však potvrdil jej jestvovanie iba pred hlavným vstupom. Malá čisto dekoratívnu funkciu. Pre zaujímavosť uvádzame rozmery objavenej priekopy: dĺžka 60 metrov, šírka 3 metre a hĺbka tiež 3 metre. Doplňoval ju aj padací most. Nad jednou skutočnosťou sa však treba zamyslieť. Vodu do priekopy privádzali z blízkeho potoka. Ako to dokázali?
Čitateľov určite zaujímajú aj ďalšie otázky. Predovšetkým stavebná. Kedy sa vlastne kaštieľ začal podobať tomu dnešnému? Na to poznáme presnú odpoveď. Za jeho staršiu (prvú) základnú stavebnú fázu môžeme považovať výstavbu severovýchodnej časti dnešného objektu. Viac ale východnú. Tvoril ju pôdorys v tvare písmena L. O tom aká vie byť archeológia zaujímavá, svedčí aj objav tesne pred skončením výskumu v roku 1981. Pri čistení obvodového muriva už viackrát spomínaného renesančného kaštieľa objavili robotníci pivničný otvor na úrovni terénu pri severovýchodnej bašte (veži) objektu. Naplnila sa teda predstava historikov o možnom podpivničení tejto základnej časti. V čistení objavenej pivnice sa však nepokračovalo. Išlo iba o potvrdenie predpokladov.
Trebostovo 755 - I. časť Čítajte Objavený okenný otvor bol zasypaný. Túto relatívne staršiu stavebnú fázu kaštieľa môžeme zaradiť do 2. polovice 16. storočia. Jej počiatky sú zrejme spojené so získaním Trebostova už skôr spomínaným Štefanom Révaiom. Kaštieľ však bol zväčšený. Začiatkom 17. storočia, presne v rokoch 1738 – 1758, nasleduje jeho novšia (druhá) základná stavebná fáza. Jej staviteľom bol pravdepodobne Gabriel Révai. Bola dokončením i naplnením predstavy vlastniť, čiže mať kaštieľ ako honosné sídlo – curia nobilitari – v ktorom by sa maximálne spájala obranná funkcia (bašty – veže, vodná priekopa, padací most či strielne) s funkciou obytnou.
Dlho sa myslelo, že kaštieľ nebol uzatvorený aj štvrtým krídlom z južnej strany, že mal terajší pôdorys v tvare písmena U. Opak je pravdou. Bol zo všetkých strán uzatvorený a mal geometrickú podobu štvorca. Južnú stranu tvoril akýsi pevnostný múr a táto časť nebola obytná. V roku 1738 postihol kaštieľ požiar. Ale už v roku 1751 ďalší jeho majiteľ Alexander Révai uskutočnil viaceré opravy i úpravy na jeho zlepšenie. Práve v tomto historickom období dochádza k barokizácii kaštieľa. Je dosť pravdepodobné, že v tomto období bola postavená arkádová chodba k západnému krídlu objektu. Odstránili aj južný múr, ktorý akosi nepristal do architektonickej koncepcie kaštieľa.
A našiel sa ešte jeden závažný dôvod. Na konci 17. storočia už turecké nebezpečenstvo pominulo, a tak sa šľachta mohla oddávať viac bezstarostnému životu. Na nádvorí kaštieľa archeologický výskum odhalil aj náznaky budovania arkád i zo severnej strany. Nádvorie kaštieľa malo parkovú úpravu s vnútorným dlaždením z lomového kameňa, vodotrysk a vzácne kroviny a stromy. Čo je však zaujímavé a paradoxné, že kaštieľ nemal prechodné trakty, ale viedli do neho osobitné vstupy priamo z nádvoria. Prístup na poschodie bol riešený tromi – štyrmi schodišťami pre izolované jednotky. Vyplývalo to z majetkových pomerov Révaiovcov. A tie neboli natoľko honosné. Révaiovci v Trebostove patrili k zemanom, teda k nižšej šľachte. Ich najvyšším titulom bol titul barónsky. Tým je asi povedané všetko.
Skôr ako opustíme trebostovský kaštieľ, mali by sme sa nad niečím zamyslieť. Je síce v súkromných rukách, ale ešte na začiatku 20. storočia žili v ňom poslední Révaiovci. Aj tadiaľto sa prehnali dve svetové vojny. Vystriedali sa viaceré politické režimy. No úcta k prv žijúcim ľudom sa vytratila. V Trebostove by poslední Révaiovci mali byť pochovaní v mauzóleu s maďarským pomenovaním FELTAMÁDUNK, čo v slovenčine znamená VSTANEME Z MŔTVYCH. Skutočne? Asi väčšina Trebostovčanov vie, že to tak nie je. Neprináleží nám hodnotiť uvedený stav. Podobne je to aj v iných pamiatkach a hrobkách na okolí. Správame sa macošsky k našej regionálnej histórii. Hovoríme: To socializmus! No a čo demokracia? Zmenilo sa niečo v našom myslení, na vzťahu k histórii, naše historické povedomie? Sami si dajme odpoveď. Nakoniec uvádzame mená aspoň niektorých posledných Révaiovcov, ktorí tu žili. Mená, ktoré žalujú:
+ 22. 1. 1892 – Vilmoš (Viliam) Révai
+ 24 .6. 1901 – Ferdinand (František) Révai
+ 10. 3. 1902 – Mikloš (Mikuláš) Révai
A možno aj ďalších. Nepýtajte sa, kde sme ich zistili.
Je čas, aby sme v našej vychádzke pokračovali. Opúštame preto kaštieľ. Prejdeme cez most ponad Trebostovský potok a pri predajni Jednoty zabočíme doprava.Povedľa futbalového ihriska stúpame k hore. Približne kilometer od tankodromu sa v ľavotočivej zákrute zvážnice objaví neveľká diera. Sme zvedaví, odkedy tu je a na čo slúžila. Kolujú o nej rôzne povesti. Vraj sa tam skrývali starí Trebostovčania pred nájazdmi Tatarov a Turkov. V nich je všetko možné. Pravda je však oveľa prozaickejšia. Je to opustená prieskumná banská štôlňa. Jej vek možno odhadnúť na 2. polovicu 19. sotorčia, keď sa v Turci robili prieskumné banské práce. Podobne bola vtedy vyrazená aj štôlňa v Hoskore neďaleko Lipovca. Zrudnenie (rudné žily) je tvorené pyritom, menej chalkopyritom a nachádza sa v silne prekremenenej zelenkastej hornine. Ba sú tu i stopy po antimonite a wolframe. Neodoláme a vstupujeme do nej. Pohybovať sa ale musíme opatrne. Nachádzame sa na mieste zhora tečúceho potoka. Vzhľadom na vodu a riedky íl sú tu čižmy nevyhnutné. No a štôlňa je domovinou vzácnej salamandry škvrnitej aj iných mlokov. Celá i s rozrážkami meria približne 80 metrov.
Poberáme sa na posledný úsek našej cesty. Opúšťame dolinu Repiská, časť Banské. Pomaly prichádzame k Domcu. Po chvíľke oddychu stúpame lesnou cestou ďalej. Po ľavej strane máme vrch Končiar s pravdepodobným hradiskom. Konfigurácia terénu tomu aj nasvedčuje. Črepy z nádob ako dôkaz sme však nenašli. Pred nami sa asi po dvoch hodinách cesty otvára holá rúbaň. Nasleduje prudké 500 – 700 metrové stúpanie. Je to fuška. Úplne sme sa zadýchali a zapotili. Ale zdolali sme to. Spokojne si sadáme do trávy a oddychujeme. Za našimi chrbtmi na vrchu Ostré sa nachádza malé jazierko či skôr mláka, kde chodí lesná zver piť. Je tu aj prameň na vrchole hory. Už náš známy učenec Matej Bel zaznačil pri svojom opise Turčianskej stolice (dielo: Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku) v roku 1736 nasledovné: “Vrchy trebostovnského chotára majú na najvyššom vrchole nevysychajúce jazero Ostré s nepreskúmanou hĺbkou. Má takú vlastnosť, že oblakmi výparov zvestuje dažde, čo dalo aj podnet na vznik príslovia.” Toľko chýrny Matej Bel. A to spomínané príslovie: Končiar fajčí, bude pršať! (Končiar 1164 m, Ostré 1144,5 m). Keď sú vrchy ponorené do výparov, malo by pršať. Sledovali sme tento meteorologický jav. Nám sa to nesplnilo, nepršalo. Zaujímavý údaj prezradil informátor, tiež známy učenec a farár Ondrej Čemanka, pochádzajúci so susedného Trnova.
A sme na konci cesty. Tu sa naša vlastivedná vychádzka končí. Zostáva nám oslávencovi – Trebostovu – popriať ďalšie plodné roky v jeho existencii. A preto: Živió!!!
Prianie veľa ďalších úspešných rokov v živote našej obce Trebostovo patrí občanom od poslancov obecného zastupiteľstva a starostu obce.
IVAN TRIMAJ
Autor: Július Jarkovský
