Početná skupinka sa vydala na miesta počiatkov tej línie jogových majstrov, ktorú v súčasnosti reprezentuje svámí Mahéšvaránanda. Ide o jednu z najstarších jogových línií na svete. Jej predchodca sa spomína v Kálidásovej básni Meghadút (Oblak poslom lásky), ktorá vyšla v 60-tych rokoch aj v slovenskom preklade (v Slovenských pohľadoch). Máhešvaránanda pozval svojich prívržencov na ďalšiu jeho cestu.
Keď sa naskytla možnosť vycestovať do Indie, rozhodli ste sa okamžite?
- Keď nám prišlo takéto pozvanie, moja dcéra povedala ako prvá, že pôjde. Potom, pod vplyvom prichádzajúcich správ, sa začala báť. Povedal som si, že ju podporím. A tak som aj ja dostal do daru cestu do Indie, do Himalájí. Netešil som sa na ňu. Nemal som tú zvyčajnú radosť z ciest, cestovania, z možných nových zážitkov. Vstúpila do mňa pokora. A potom i vďačnosť voči tým, ktorí mi cestu umožnili.
Kadiaľ presne viedla trasa, po ktorej ste kráčali?
- Z Martina do Viedne sme išli na sedemmiestnom vane. Odtiaľ sme už leteli skoro všetci spolu aj s našim jogovým majstrom svámí Mahéšvaránandom - vyše 160 účastníkov z rôznych európskych krajín, potom Austrálie, Nového Zelándu a Číny. Zo Slovenska nás bolo vyše dvadsať, z Martina dvanásť. Všetci sme sa stretli v Dillí a odtiaľ pokračovali do Rišikéša, potom do Badrinátu, ďalej do Many - poslednej indickej dediny ako hlásal nápis, a odtiaľ pešo do údolia Gangy Alahknandy, hlavného prítoku Gangy, ktorý sa v Dévprijágu spája s Bhagiratí a už pod názvom Ganga putuje ďalej do nížin.
A Ganga? Aký dojem vo vás zanechala najväčšia rieka v Indií a jedna z najvodnajteších oblastí na svete.
- V Rišikéši, meste jogínov, zakladateľov početných, svetoznámých jogových škôl a línií, sme sa zúčastnili slávnostného obradu práve na brehu Gangy. Tam som si uvedomil jej silu, vznešenosť a dôležitosť pre život v Indii i na Zemi. Videli sme ju potom aj vyššie, spútanú priehradami, elektrárňami. Jedna z našich účastníčok vtedy vyhlásila, že začne šetriť vodou.
A aké zaujímavé pamiatky ste videli?
- V Badrináte sme absolvovali obrad v starobylom chráme. Jeden holandský turista bol udivený početnosťou našej skupiny. On po ášramoch a údoliach putoval sám a nestretol tam vtedy veľa turistov zo Západu. Potom v Mane sme vzdali úctu Véd Vjásovi a Ganéšovi v skalných príbytkoch, kde boli podľa tradície zaznamenané védy i ďalšie z najstarších písomných pamiatok, dnes zapísaných na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Neskôr sme sa dozvedeli, že boli písané na kôre stromov podobných breze.
A kde ste našli strechu nad hlavou?
- V údolí Gangy-Alahknandy sme mali dokonale pripravený tábor, kde sme našli svoj domov na niekoľko dní. Bolo to miesto, kde pôsobili dvaja mocní, významní jogoví majstri, predchodcovia línie, ktorej pokračovateľom je dnes náš svámí Mahéšvaránanda a snáď aj my, ktorí cvičíme podľa jeho systému Joga v dennom živote.
Ako si spomínate na príchod do čarovného údolia Gangy?
- Už samotný vstup bol vznešený. Pohladení vodou z vodopádu Vasudara, sme zostúpili do slnkom zaliateho údolia posiateho kvetmi, ktorých vôňa nás sprevádzala počas celého pobytu na tomto mieste. Všade naokolo bola materina dúška, posvätná bazalka, mäta či plesnivec, rozličné trávy a kríky podobné brusniciam i čučoriedkam. Z nebotyčných štítov Náraján Parvatu a Alkapuriho hôr nás uchvátili padajúce potoky a vodopády, v pozadí mohutný masív Balkuntu a v úzadí Svarga Rohini, legendárne schody do neba.
Takéto miesta bývajú späté s mnohými legendami či povesťami. Určite aj tak čarovné miesto ako je údilie Gangy, má tie svoje...
- Celé údolie sa spája s rôznymi legendami. Jedna hovorí, že po veľkej, bratovražednej vojne ním prechádzali pozostalí piati bratia Pánduovci (a ich žena Drópadí) – potom, čo vzdali úctu šrí Alakhpurídžímu, veľkému jogínovi, kráľovi tohto územia a postupne tu hynuli. Jediný, najstarší a najstatočnejší z nich, Judhišthira so svojím psom dorazil až po Svarga Rohini. Tam, na konci, podľa legendy z neba so zlatým kočom zostúpili poslovia Dharmrádžu (správcu ľudského osudu), aby ho vzali na nebesia. Nastúpil aj so svojím psom. Psa nemáme povolenie vziať, môžeš ísť len sám, povedali poslovia. Bez psa nepôjdem, povedal Judhištíra a vystúpil. Verne mi slúžil po celý život a teraz by som ho mal opustiť? Radšej tu zomriem spolu s ním. A vtedy sa, podľa legendy, pes zmenil na samotného Dharmrádžu, správcu ľudských osudov. Obstál si v poslednej skúške, povedal. Si skutočne statočný, Judhišthira, a vzal ho na nebesia.
Postretli vás na tejto ceste aj nejaké komplikácie?
- Všetci sme sa vrátili zdraví a šťastní. Nemali sme žiadne zdravotné problémy. Ľudia k nám boli milí a tamojšia oblasť mi pripomínala mnohé krajiny, ktoré som dovtedy videl, akoby všetky v jednom. Najvaic sa mi ale ponášala na kraj, kde sa narodila moja mama a žili moji predkovia. Vybavoval sa mi čistými potôčikmi, rastlinami, párikom trasorítok a tam dole, niže Badrinátu, vôňou oviec i stromami orechov a borovíc. Najmä však ľuďmi.
