MARTIN. Nechce sa tomu veriť, ale je to už 27 rokov, čo sa rozdelil spoločný štát Čechov a Slovákov. Keď Vianoce v roku 1992 pomaly klopali na dvere, bolo všetko jasné, federácia na Silvestra skončila. Od 1. januára 1993 vznikli dva samostatné štáty – Česká republika a Slovenská republika.
Veľa ľudí prijímalo tento fakt s rozpakmi, mnohí posledný deň federácie aj preplakali. Na Námestí SNP v Bratislave sa síce mohutne oslavovalo, vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar gratuloval Slovákom k novému štátu, no mnohí sa s ním, najmä na začiatku, stotožniť akosi nevedeli.
Čo prezradili merače: V Príbovciach päťdesiatku málokto dodrží Čítajte Koniec federácie niesli veľmi zle
Patrila k nim aj Jana Křížová, ktorá od roku 1951 žije v Martine, no je rodáčkou z Plzne. Do Turca sa dostala preto, lebo jej otca, príslušníka armády, na Slovensko prevelili.
„Vtedy som to niesla zle a veľmi ma to aj bolelo. Najmä preto, lebo z jedného dňa na druhý sa nemalá časť našej rodiny ocitla za hranicami, ktoré rozhodnutím politikov vznikli. Dokonca sme chvíľu aj uvažovali, že sa vrátime do Čiech, ale bol problém s bytom, a tak sme ostali. Pozitívne je, že sme toto rozhodnutie neoľutovali. V bežnom živote si Slováci s Čechmi vždy rozumeli, nikto nám nedával najavo, že by sme tu boli cudzí.“
Referendum o rozdelení mali vyhlásiť
Až od Krkonôš, presnejšie z Hostinného nad Labem, sa do Martina dostala Pavla Deváta.
„Na Slovensku žijem už takmer polstoročie, polovicu z toho v samostatnom štáte. Keď sa federácia delila, nebolo mi všetko jedno, ale nad odsťahovaním sme ani v tých pohnutých časoch neuvažovali. Nakoniec, deti vyrastali v Martine a tu bol ich domov, rovnako tak aj náš. Ak by som politikom niečo vyčítala, tak najmä to, že o tak zásadnej veci rozhodli sami, nás obyčajných ľudí sa nikto nepýtal. O referende sa síce veľa rozprávalo, no nikto z vtedajších mocných ho nevypísal. Asi by im prípadný výsledok nehral do karát.“
Služba v armáde zaviala do Martina aj Evžena Jurgu. Na Slovensko prišiel z Vysočiny.
„V Martine som študoval, manželku mám z Liptova, udomácnili sme sa tu. Avšak, keď sa delila federácia, tak som to niesol ťažko a netajím – aj so slzami na krajíčku. Viete, že to takto skončí, dlho nikomu ani len nenapadlo, veď väčšina ľudí bola za spoločný štát. Avšak po voľbách v roku 1992, keď na Slovensku vyhralo HZDS a v Čechách ODS a ich predstavy na budúce štátoprávne usporiadanie sa výrazne líšili, bolo čoraz viac reálne, že sa rozídeme. Klausovi a Mečiarovi som to neodpustil a nadával som na nich. Jednoznačne malo byť vypísané referendum a čo je zaujímavé, ešte aj dnes si to myslí väčšina občanov oboch republík.
Dopadlo to lepšie, než očakávali
S odstupom času však aj Evžen Jurga priznáva, že napokon Čechom a Slovákom rozdelenie prospelo.
„Dopadlo to nakoniec lepšie, než sme si vtedy mysleli. Keď som išiel v marci v roku 1993 do Jihlavy a kontrolovali mi na hraniciach v Makove batožinu, tak mi nebolo všetko jedno. Našťastie, aj toto je už za nami. Vzťahy oboch národov sú na vynikajúcej úrovni, rozumieme si v mnohých oblastiach a aj v celoeurópskom či svetovom meradle ťaháme spoločne za jeden koniec povrazu. A nikto sa neháda, nikto na nikoho nenadáva, nevyhovárame sa jeden na druhého,“ tešil sa z bratskej spolupráce rodák z Vysočiny.
Rovnako tak aj Otokar Kříž. Na posledný federálny Silvester si už tak nepamätá, ale to, že Česi a Slováci majú držať spolu, je mu jasné stále.
„Svet je v pohybe, od roku 1992 sa veľa zmenilo, sme svedkami rôznych atakov. Aj preto je fajn, že si na rozbúrenej lodi stále rozumieme. Dúfam, že to tak zostane.“
Na Slovensku ako doma
Úplne z inej generácie, ako sú naši respondenti z Českého spolku v Martine, je David Haluzka. Keď sa delilo Československo, mal iba pár mesiacov. V Turci žije pár týždňov, našiel si v Kláštore pod Znievom dievča.
„Prekvapilo ma, že mladí Slováci mi bez problémov ro-zumejú, asi viac ako Česi Slovákom. Žil som vo Vsetíne, čo je iba pár kilometrov odtiaľto, so slovenčinou problémy nemám a necítim sa u vás ako cudzinec. Možno slovné spojenie guľôčka v jamôčke sa mi ťažšie vyslovuje, na čom sa zabáva najmä moja priateľka,“ zasmial sa 25-ročný David, ktorý sa relatívne často dostával aj do diskusií o rozdelení spoločného štátu.
„Možno preto, že som z Moravy, tak si u nás nemálo ľudí myslí, že to bola hlúposť. Rodiny sú prepojené, Slováci študujú v Čechách aj Česi na Slovensku. Máme k sebe blízko, veľmi sa od seba nelíšime. Zatiaľ som voči sebe nepocítil žiadnu nevraživosť, naopak, keď ľudia zistia, že som Čech, tak sa so mnou pustia do rozhovoru. Je to milé,“ opísal prvé skúsenosti zo Slovenska David Haluzka, ktorý by si perspektívne vedel predstaviť, že by sa Česi a Slováci dali opäť dokopy.
„Ja by som bol za všetkými desiatimi. Máme veľa spoločného, až také nemožné by to zas nemuselo byť,“ myslí si Moravan.
