MARTIN. „Nutnosť potreby ľudského prístupu, resp. spolupatričnosti k dianiu okolo seba, mi v predvečer Štedrého večera pripomenula malá príhoda s šťastným koncom , ktorá sa stala mojej manželke tesne pred príchodom domov z posledných predvianočných nákupov,“ píše nám náš čitateľ Vladimír Bálint.
„Pri otváraní brány v podvečer tesne pred zotmením ju oslovil okoloidúci pán, ktorý venčil svojich dvoch psíkov, s tým , že neďaleko na okraji lesa Pod Stráňami je zranená malá srnka a on jej, keďže bol so psami, pomôcť,“ popisuje ďalej.
Žena neváhala, požiadala o pomoc suseda a spolu sa rýchlo vybrali pod rúškom nadchádzajúcej mrazivej noci zranenú srnku hľadať. Našli ju. Ako opisuje pán Bálint, bola celá premrznutá, zranená, z posledných síl nariekajúca. Bezmocne ležala na okraji lesa mimo obvyklého chodníka. „Ako mi hovorila manželka, bezvládne vystierala kopýtka , očividne bola veľmi zoslabená mnohohodinovým bezmocným ležaním v mokrej , snehom pokropenej tráve,“ zaspomínal si.
Nezištne poskytnutá vetrovka od suseda vzápätí urobila svoje a do príchodu príslušníkov polície sa srnka upokojila a prestala nariekať. Policajti ju následne odovzdali do opatery zverolekárovi a dnes je už mimo nebezpečenstva.
„Ako málo niekedy stačí, aby mal človek dobrý pocit nielen zo svojho konania, ale i z druhých ľudí. Radšej nepomyslieť, čo by sa so zúboženým zvieraťom počas mrazivej noci bolo stalo,“ zauvažoval na záver V. Bálint.
