MARTIN. Klubová vernosť, akou sa počas svojej kariéry prezentoval Jozef Huťka v súčasnom modernom športe nemá obdobu. Úplnou samozrejmosťou nebola ani v časoch, keď sa z klubu do klubu prestupovalo po tvrdých rokovaniach a nie, zjednodušene povedané, po zakliknutí v informačnom systéme futbalového zväzu.
Odolal lákaniu prvoligistov
Rodák z Brusna pri Banskej Bystrici, ktorý dnes (utorok 30. januára) oslavuje okrúhlu sedemdesiatku, prišiel do Turca v lete roku 1967. Jeho vtedajší tím z Brusna hrával krajské majstrovstvá proti celkom ako Ružomberok či Rimavská Sobota. Bola to prakticky súťaž, akú v súčasnosti hráva Fomat.
„Martinčania mali záujem predovšetkým o Jana Diabelka. Bol najlepším strelcom ligy a ak si dobre pamätám, mal ponuky aj od prvoligistov, pričom medzi nimi nechýbal ani Slovan. Ja som sa popri ňom akosi zviezol,“ až veľmi skromne sa Jozef Huťka vracia k svojmu príchodu pod Martinské hole.
Vtedy zrejme ešte netušil, že dres celku z metropoly Turca bude obliekať nepretržite devätnásť sezón. Za ten čas stihol odohrať za Martin 524 ligových duelov a ďalších 600 pohárových a prípravných stretnutí. Po sčítaní týchto dvoch čísiel dostaneme neuveriteľný sumár 1 124 zápasov.
V tejto súvislosti treba spomenúť, že vyhláseného bojovníka lanárili do svojich služieb prvoligové mužstvá VSS Košice, Inter Bratislava či Žilina. Ich lákaniu však nakoniec vždy odolal. Pritom v 70-tych a 80-tych rokoch prestúpilo od nás do prvoligových celkov 15 futbalistov.
„Stále som veril, že sa nám podarí prebojovať do prvej ligy a pri troche šťastia sa to aj mohlo podariť. Zdolanie tejto méty ma asi najviac motivovalo pri rozhodovaní či zostať v Martine,“ vysvetlil.
Sedel vedľa Jokla
Za Martin hrával počas troch desaťročí. Ako aktívny futbalista zažil šesťdesiate, sedemdesiate aj osemdesiate roky. Ako celý región i on si užíval éru trénera Štefana Jačianskeho, keď účinkovanie v druhej celoštátnej lige ťahalo na tribúny množstvo fanúšikov.
„Sparta, Plzeň, Jablonec, Liberec – to boli súperi, proti ktorým sme nastupovali. Počas jesene, keď sme viedli tabuľku, bola priemerná návšteva na zápas sedemtisíc ľudí,“ pripomína.
Úspešné bolo o niekoľko rokov neskôr i mužstvo trénera Kunerta, ktoré skončilo vo vtedajšej I. Slovenskej národnej lige tretie za Prešovom a Žilinou.
Počas kariéry mal šťastie aj na spoluhráčov. Mená ako Trigňa, Junas, Zeman či Hruška poznal každý správny fanúšik.
„Keby som mal menovať všetkých, asi by ste museli pridať do novín nejaké strany. Ale asi najviac som si rozumel s brankárom Karolom Hrebeňom. S ním som si zahral aj vo výberoch Slovenska,“ pokračuje.
Dres výberu Slovenska si obliekol v piatich zápasoch a jeho spoluhráčmi boli osobnosti ako Vencel, Pivarník, bratia Čapkovičovci, Švehlík, Petráš, Jokl či Szikora. Rád spomína predovšetkým na súboj proti výberu Dolného Rakúska, ktorý sa hral v Martine. Pamätným bol i duel v roku 1973 proti vtedy majstrovskej Trnave na jej štadióne. „Skončilo to 3:3 a v šatni som sedel vedľa Karola Jokla. Bol to fantastický zážitok,“ hovorí Jozef Huťka.
Jubilant Jozef Huťka. (zdroj: ARCHÍV MY TURČIANSKE NOVINY)Dozrieval ako víno
Podstatnú časť kariéry hrával na pozícii ľavého obrancu. V jej závere ho však tréneri posunuli do stredu zálohy.
„V tých časoch krajní obrancovia výrazne podporovali útok, podobne ako dnes. Bol som ofenzívny typ, takže presun do zálohy mi vôbec neprekážal.“
V tom čase začali na jeho konto výraznejším spôsobom pribúdať aj góly. Nakoniec ich za Martin strelil tridsaťpäť. V sezóne 1984/1985 bol najlepším strelcom mužstva. V tej nasledujúcej odohral len polovicu ročníka, no po nej tiež viedol klubové poradie kanonierov. Následne ako 37-ročný ukončil aktívnu kariéru vo veľkom futbale.
„Išiel som na operáciu do Prahy, kde mi museli dať dohromady koleno,“ uviedol dôvod. Jozef Huťka bol v rokoch 1976 až 1985 kapitánom martinského mužstva a až neuveriteľne znie fakt, že počas devätnástich sezón nebol ani raz vylúčený. Až desaťkrát bol nominovaný do najlepšej desiatky turčianskych športovcov. Po odchode z Martina ešte ako hrajúci tréner pomohol Trebostovu, kde ako 44-ročný definitívne zavesil kopačky na klinec. Následne viedol z lavičky Vrútky, Žabokreky, v pozícii asistenta pôsobil v Martine a ešte trénoval aj Valču.
„Boli horšie i lepšie časy, ale mám na čo spomínať. Bez podpory a ústretovosti rodiny by som však nič podobné nedosiahol,“ nezabudol sa na záver poďakovať najbližším čerstvý sedemdesiatnik.
