Ako ste sa dostali k atletike?
– Keď som bola piatačka na základke, tak k nám na školu prišla nová telocvikárka. Tá s nami začala pracovať, chodili sme reprezentovať školu na rôzne súťaže a celkom ma to chytilo. Potom mi začal s tréningom pomáhať aj ocino a bral nás spolu so sestrou a bratom na rôzne cezpoľné behy.
Už vtedy ste dokázali porážať väčšinu súperiek?
– Pamätám si na prvý takýto beh, bola to Ondrášovská horička, ktorú som vo svoje kategórii vyhrala. Keďže sa mi i na ďalších pretekoch celkom darilo, prihlásili ma do atletického oddielu v Liptovskom Mikuláši.
V roku 2014 ste prišli do Martina a začali sa pripravovať v skupine Pavla Slouku. Ako sa upiekol tento prestup?
– Komunikácia s mojím vtedajším trénerom nebola veľmi dobrá, a preto sme spolu s rodičmi začali rozmýšľať, či nebude lepšia zmena. Pavel Slouka má v našom športe výborne meno, a tak sme mali hneď jasno v tom, koho oslovíme ako prvého.
Dohodli ste sa rýchlo?
– Čo vám poviem, nechcel ma trénovať (smiech). Ale teraz vážnejšie. Problém bol v tom, že som chodila do školy v Liptovskom Mikuláši a trénerom na diaľku veľmi nechcel byť. Nakoniec sme sa dohodli tak, že dva až trikrát do týždňa som chodila do Martina, kde mi pripravil na zvyšné dni plán. Takto to fungovalo približne rok. Po Tbilisi, kde sa nám podarilo získať bronz na ME, som už prestúpila na bilingválne gymnázium do Martina. Teraz bývam na internáte a aj trénujem v Turci.
Gabriela Gajanová na trati. (zdroj: J. KOTTAS)Načali ste Tbilisi, kde ste v roku 2016 na ME do 17 rokov na osemstovke vybojovali bronz. Ako si spomínate na svoju prvú veľkú medailu?
– Začalo to tak, že počas cesty na šampionát sme na dlhý čas zamrzli na letisku v Istanbule. Do dejiska sme tak prišli o štvrtej ráno a už o štvrtej poobede som musela nastúpiť na rozbehy. Napriek všetkému sa mi podarilo dostať do finále. Počas neho mi čelo pretekov po 500 – 600 metroch trochu vzdialilo, no v závere som stratu stiahla a bol z toho bronz.
Takže súperkám dávate pri vbiehaní do posledného kola mierny náskok, aby to bolo vo finiši zaujímavejšie?
– Je to síce nechtiac, no vyzerá to tak. V tréningu však intenzívne pracujeme na tom, aby sa mi tieto veci nestávali.
Rok po Tbilisi prišli juniorské ME v Grosette, kde na osemstovke vybojovala Lucia Klocová titul európskej šampiónky. Vedeli ste o tom?
– Áno, bolo to prakticky na tej istej dráhe a pre mňa motivácia navyše. Možno i vďaka tomu sa mi podarilo dobehnúť na tretej priečke, len dve stotinky pred štvrtou. V prvom rade to však svedčí o tom, ako vie svoje zverenkyne pripraviť na dôležité preteky Pavel Slouka.
Osemstovka je zjednodušene povedané taký dlhý šprint. Dôležitú úlohu však hrá aj taktika a bežkyne musia mať v tlačeniciach aj poriadne ostré lakte, keď si chcú vybojovať čo najlepšiu pozíciu na dráhe. S týmto sa ako vyrovnávate?
– Veľmi mi pomáha hosťovanie v českej extralige, kde pretekám za Olymp Brno. Súperenie so ženami je úplné iné a získané skúsenosti majú pre mňa cenu zlata. Vždy, keď potom prídem medzi rovesníčky, cítim, ako sa posúvam. Aj v tomto smere som však stále na začiatku a ešte sa musím veľa učiť.
Už je v tejto fáza vašej kariéry jasné, že osemstovka je pre Gabiku Gajanovú tá správna disciplína?
– Na dlhšie trate nemám veľmi chuť. Štvorstovke sa síce venujeme pri naberaní rýchlosti, ale asi najviac mi naozaj sedí osemstovka.
Aktuálne máte na tejto trati osobák 2:05,51 min. Na akú úroveň ho chcete v najbližšej dobe stlačiť?
– Ťažko sa to predpovedá. Prvým krokom bude dostať sa pod 2:05 min a na zdolanie tejto hranice máme v súčasnosti nastavené aj tréningy.
V ankete atlét roka ste skončili v kategórii mládež na druhom mieste za Jánom Volkom. Vyhrali ste anketu o najlepšieho športovca Martina, na juniorských ME ste boli prvou slovenskou medailistkou od roku 2003. Vnímate aj tieto zápisy?
– Športovca takéto veci potešia, povzbudia do ďalšej roboty a dajú mu motiváciu, aby niečo podobné opäť zopakoval. Ak si z každého úspechu, ale tiež i neúspechu, dokážete zobrať niečo pozitívne, posunie vás to ďalej.
Stali ste sa aj jednou z tvárí nedávno zostaveného juniorského olympijského tímu. Ako sa osemnásťročná dievčina cíti, keď ide po ulici okolo bilbordu, na ktorom sa usmieva jej tvár?
– To bolo srandy a podpichovania. Jeden kamarát z Mikuláša sa tešil, že po mojom odchode do Martina má odo mňa pokoj, no keď prišiel na internát do Bratislavy, zbadal pod oknom bilbord, na ktorom som spolu s hokejovým brankárom Jánom Lašákom. Potom mi volal a pýtal sa, ako sa ma má konečne zbaviť.
Aké bolo pózovanie pred fotografom?
– Všetci boli veľmi milí a príjemní, takže mi to celé uľahčili. Hádam ešte niekedy niečo nafotíme (smiech).
Napriek bilbordom ste však známejšia v Británii ako na Slovensku...
– Tak to bola naozaj neuveriteľná príhoda. Keď sme boli v Londýne, zašli sme do jednej príjemnej reštaurácie na fish and chips. Na stene tam mali fotky atlétov a na jednej bola pretekárka, s ktorou som pretekala na majstrovstvách Európy. Spomenula som majiteľke reštaurácie, že ju poznám. Ona s pokojom Angličanky odpovedala, že ona zas pozná mňa. Potom vytiahla mobil a v ňom mala moju fotku. Ako sa ukázalo, priateľka jej syna bola jedna z atlétok, ktorá bežala na ME a má tiež medailu.
Nová sezóna sa za chvíľu naplno rozbehne, čo vás počas nej čaká?
– Vrcholom budú juniorské majstrovstvá sveta, ku ktorým bude všetko naše snaženie smerovať. Existuje aj možnosť štartu na seniorskom európskom šampionáte, ale to by bola len čerešnička na torte.
Medzi svetovým a európskym šampionátom býva v atletike zväčša dosť veľký rozdiel. Platí to aj na juniorskej osemstovke?
– Konkurencia ja určite väčšia. K výborným Britkám, ktoré ma ako jediné na ME do 17 rokov i na juniorských ME zdolali, prídu aj Američanky či Afričanky. O finále sa však na majstrovstvách sveta chceme popasovať.
