TURČIANSKE TEPLICE. Manželia Vlasta a Viliam Šimonovský prežili život plný radostí, ale ako to už v živote býva, nevyhli sa ani starostiam. Osud ich dal dohromady v polovici sedemdesiatych rokov. Obaja ešte v mladom veku stratili partnerov, a tak sa brali až po štyridsiatke. Spolu sú už 42 rokov, akurát pred pár dňami, 17. januára, mali výročie.
Rešpekt i obdiv
V turčianskoteplickom domove dôchodcov, kde momentálne spolu v jednej malej izbietke žijú, si trošku zaspomínali pri poháriku červeného vínka.
Ich manželstvo mnohí považujú za vzorové a vzbudzuje nielen veľký rešpekt, ale aj obdiv. Najmä preto, s akou láskou sa 88-ročný Viliam stará o svoju 85-ročnú ležiacu manželku Vlastu.
„Je to asi už šesť rokov, čo sa pošmykla, nešťastne spadla a zranila si chrbticu. To nás primälo odísť z Martina do Turčianskych Teplíc. Sám by som ju do domova dôchodcov nikdy neposlal, a tak sme išli spolu. Veď bez nej by som nevedel žiť,“ povedal Viliam Šimonovský, ktorý si myslí, že so ženou vydržali tak dlho aj preto, lebo si jeden druhého vždy vážili, vzájomne si pomáhali a aj sa tolerovali.
„To je náš recept na šťastné manželstvo. Nič originálne a každý, kto spolu dlho žije, vám povie to isté. Samozrejme, i hádky boli, to k životu patrí, ale nikdy nie také, aby sme sa pre hlúposti rozchádzali, ako je to dnes moderné. Obaja sme už mali niečo odžité, navyše osud nás poriadne skúšal. Moja prvá žena nemala ani 35 rokov, keď zomrela. Manželka zas prišla o muža pri autonehode. Bolo to kruté, ale žiť sme museli ďalej. Nielen pre seba, ale najmä pre deti. Obaja sme ich mali po tri, to nás zoceľovalo,“ zdôrazňoval Viliam.
Romantické zoznámenie
S pani Vlastou sa zoznámil na Slovesnej jari. Padli si hneď do oka, slovo dalo slovo, iskra rýchlo preskočila.
„Bola nielen krásna, ale aj veľmi inteligentná a ešte aj nádherne spievala. No čo vám poviem, zaľúbil som sa. A nie nadarmo sa vraví, že láska prechádza cez žalúdok. Výborne varila a ešte lepšie piekla, “ usmieval sa Viliam Šimonovský.
Žijú krásny život
Jeho manželke sa páčilo, ako jej dvoril, imponovala jej aj jeho zodpovednosť, tušila, že sa naňho bude môcť spoľahnúť.
„Nemýlila som sa aj teraz, keď mám zdravie nalomené, je mojou veľkou oporou, veľmi si vážim, čo pre mňa celý živor robí. A čo nás ešte spájalo, v čom sme sa našli? Kultúra, láska k folklóru i k našim tradíciám. Ale aj hory. Veď v dome na Karvaša a Blahovca sme ich mali ako na dlani. No bavilo nás aj cestovanie po svete. Joj, toľko sme toho pochodili. Žili sme krásny život, nemám sa na čo sťažovať. Stále sa máme radi,“ zakončila spoločné rozprávanie Vlasta Šimonovská.
