Je ťažké stať sa mediálnym manažérom popredného slovenského futbalového klubu?
– Keď som študoval na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave, tak súčasný žilinský tréner Adrián Guľa sa poznal s mojou školiteľkou diplomovej práce Oľgou Škvareninovou, ktorá zároveň školila futbalových trénerov po komunikačnej a mediálnej stránke. Raz ju oslovil, či náhodou nemá medzi študentmi niekoho, kto by mohol pomôcť zastrešiť mediálnu oblasť v profesionálnom futbalovom klube. Spomenula si na mňa, za čo som jej dodnes veľmi vďačný. Jej odporúčanie mi približne pred tromi rokmi otvorilo dvere a potom už bolo na mne, ako uchopím túto šancu.
Martin Kollár, hokejbalový majster sveta. (zdroj: RENÉ LAZOVÝ)Šancu ste teda nepremárnili a získali zaujímavú prácu. Ťahajú z vás teraz kamaráti a známi pikošky z kuchyne klubu?
– Každý je dnes zvedavý a chce vedieť čo najviac. Ja však viem, čo môžem povedať a čo nie a moje okolie to musí rešpektovať. Skôr ma ale berú ako súčasť klubu. Keď áčko prehrá, pýtajú sa, čo sa stalo, a naopak, keď vyhráme, tak mi gratulujú.
Pre futbalistu je zápas vždy vyvrcholením týždennej roboty. Platí rovnaké pravidlo aj pre mediálneho manažéra?
– V podstate áno. Počas týždňa treba všetko dôsledne pripraviť a naozaj je toho dosť. Zo žilinského štadióna bývajú často i televízne prenosy, takže vtedy nám pribudnú ďalšie povinnosti. Vydýchnem si v podstate až počas duelu, kedy si konečne sadnem a píšem. Spolu s kolegom sme sprostredkovateľmi medzi klubom a médiami. Dá sa to však v pohode zvládať, keďže ma táto práca baví a robím ju rád.
Z pohľadu laika je asi najatraktívnejšou časťou vašej práce kontakt so samotnými hráčmi. Súhlasíte?
– Zrejme áno. Navyše, tréner Adrián Guľa sa v oblasti komunikácie nebráni novým veciam a v tomto smere je veľmi progresívny. Za seba môžem povedať, že je často inšpiráciou aj pre mňa. V šatni je mladý kolektív, ktorý chce rovnako na sebe pracovať.
Všetko sa však do kamery povedať nedá a i komunikácia musí mať svoje mantinely. Absolvovali už žilinskí hráči nejaké mediálne tréningy?
– Chalani v prvom tíme áno a istý náčrt už sme mali i s členmi našej rezervy, resp. projektu „B“+U19.
Ako to prebieha?
– Robíme rozhovory, chalani si potom na videu pozrú, čo všetko narozprávali (smiech). Teraz vážnejšie. Upozorníme ich na niektoré veci, ukážeme si, že sa dajú robiť inak. Tiež sa s nimi bavíme o tom, čo a akou formou zverejňovať na sociálnych sieťach, aby neuškodili klubu a predovšetkým sebe. Poradíme im, ak si chcú založiť svoju fanúšikovskú stránku. Ako príklad dobrej komunikácie s fanúšikmi im rád uvádzam Jaromíra Jágra. Nikdy nebol žiadne neviniatko a preskákal toho naozaj dosť, ale jeho výstupy smerom k verejnosti majú vždy hlavu a pätu, sú nevtieravé, často vtipné, a preto ho ľudia majú radi.
Keď hráč po zápase cíti krivdu, prvé, čo mu v dnešných časoch napadne, je zavesiť status na sociálnu sieť. Na druhý deň sa zaň možno i hanbí, no už je neskoro. Dá sa tomuto zabrániť?
– Naši chalani nemajú pri sebe mobilné telefóny istý čas pred i po zápase a ak trénujú dvakrát za deň, tak ani medzi tréningami. Som všetkými desiatimi za toto pravidlo. Môžu sa sústrediť len na svoje futbalové povinnosti a je to aj dobrá prevencia pred nešťastnými statusmi. Avšak i na spomínaných mediálnych tréningoch sa hráčov snažíme pripravovať práve na situácie, keď treba pre dobro veci radšej vychladnúť.
Ste dvojnásobným hokejbalovým majstrom sveta a takisto viacnásobným majstrom Slovenska. Uľahčujú vám spomínané úspechy cestu k hráčom a vedia vôbec o nich?
– Určite uľahčujú. Keď sme sa s Martinom prebíjali v play-off až k titulu, tak sa ma chalani pravidelne pýtali, ako sa nám darí. Takisto vedeli, že sme na svetovom šampionáte v Čechách skompletizovali zlatý hetrik. Pravdupovediac, veľmi ma potešilo, keď som ako amatérsky športovec dostal pochvalu od profesionálov. Na druhej strane mi to dáva určitú schopnosť vedieť sa vcítiť do ich kože, keď nevyjde zápas a zrazu treba niečo povedať do mikrofónu. Vtedy približne viem, aké myšlienky im behajú hlavou. Ak je to treba, tak im dokážem lepšie pomôcť. Tieto veci tiež prispievajú k budovaniu dôvery.
Keď žilinský hráč odíde do zahraničia, zavoláte si občas?
– S niektorými som v kontakte viac, s inými menej. Pravidelne si píšem s Lászlóm Bénesom, Robom Mazáňom, minulý týždeň nás prišiel pozrieť z Kodane Denis Vavro. Tí chalani zostali presne takí istí, ako keď hrali v Žiline a ani úspech ich nezmenil. To veľa hovorí o tom, ako sa s nimi v našom klube pracovalo.
Prepneme taraz na regionálnu nôtu. Má šikovný futbalista z malého klubu pôsobiaceho v nižšej súťaži šancu zahrať si v drese MŠK Žilina?
– Máme najlepších mládežníckych trénerov na Slovensku. Ich skauting je prepracovaný, a ak sa niekde objaví mladý talent, minimálne v širšom regióne, som si istý, že o ňom vedia. Najmä na mládežníckej úrovni je šanca, na ktorú ste sa pýtali, veľká.
Netrpí regionálny futbal tým, že veľké kluby si z hráčskeho koláča vždy vyberajú zrniečka?
– Nie všetci hráči sa uchytia v prvom tíme alebo odídu do zahraničia. Viacerí sa skôr či neskôr vrátia späť do regiónu, kde skúsenosti získané u nás odovzdávajú ďalej. Či už ako hráči alebo tréneri. Sú i dobrým príkladom pre mladých futbalistov, ktorí vidia, že aj z malého klubu sa dá dostať vyššie. V rámci spolupráce s partnerskými klubmi máme rozbehnutých niekoľko aktivít, ktoré nám veľmi dobre fungujú hneď v niekoľkých slovenských regiónoch.
Na záver sa teda ešte vráťme k mediálnej oblasti. Čo môže klub zo štvrtej ligy s obmedzeným rozpočtom spraviť pre svoju propagáciu?
– Nebudeme si nič nahovárať, v prvom rade je to o peniazoch, ktoré máte k dispozícii. Také menej náročné veci, ako profily na Facebookoch či Instagrame, by však mohli pomôcť i dobre fungovať. Je jasné, že v malom klube, kde má všetko na starosti pár ľudí, sa nedá na sociálnu sieť vešať každý deň niečo nové, ale nejaká pravidelnosť by tam mala byť. Fanúšikov potešia i drobnosti. Takisto treba zvážiť, čo zverejniť. Napríklad, pred februárovým zápasom proti Slovanu sme pripravili zábavné videá s chalanmi, ktoré by fanúšikom znova ukázali niečo nové a zaujímavé o tíme. Prehrali sme však vysoko, a tak z toho nebolo nič, pretože sa to v tej situácii jednoducho nehodilo.
