Obe máte 18 rokov, občiansky sa angažujete, nemáte problém vystúpiť na zaplnenom námestí v spoločensky vypätej atmosfére a slovom zaujať stovky ľudí až tak, že pomaly ani nedýchajú. Úprimne, aj v porovnaní s vašimi rovesníkmi, to nie je úplne bežné. Kde ste toto všetko v sebe našli?
Michaela Knošková: – Asi v pätnástich rokoch sme sa zapojili do organizovania rôznych charitatívnych akcií pre ľudí bez domova. To bola dobrá skúsenosť na to, aby sme sa začali viac zaujímať o to, čo sa v našej spoločnosti deje, ako sa rozvíja a čo ju sužuje.
Adriana Repáňová: – Naštartoval nás aj štrajk učiteľov spred dvoch rokov. Naši učitelia sa doň nezapojili, ale my sme chceli podporiť zmeny vo vzdelávacom systéme na Slovensku. Nie však radikálnymi prejavmi, ale diskusiou. Aj preto sme zorganizovali podujatie, na ktorom sme o problémoch a prednostiach nášho školstva diskutovali.
Čo nasledovalo?
Michaela Knošková: – Zapojili sme sa do elektronických študentských volieb do Národnej rady, v ktorých vyhralo hnutie Borisa Kollára a strana Mariána Kotlebu. Vtedy sme si povedali, že treba niečo robiť. Založili sme občianske združenie a zorganizovali národnú súťaž Create & Control, ktorej cieľom je to, aby sa aj mladí ľudia začali zaujímať o riešenia rôznych problémov.
Michaela Knošková. (zdroj: ĽUDO LETTRICH)Ako to prebieha?
Adriana Repáňová: – Funguje to tak, že súťažiaci zostavia vládu fiktívnej krajiny a riešia nielen národné, ale i medzinárodné problémy. Potom spoločne s politológmi, sociológmi, ekonómami a ďalšími sa debatuje o tom, ako ich riešenia majú vplyv na spoločnosť a podobne. Určite to napomáha získať všeobecný prehľad.
Od fiktívnych problémov ste sa však dostali aj ku skutočným.
Protesty neutíchajú, v Martine bolo opäť plné námestie Čítajte Michaela Knošková: – Áno, napríklad v Žiline sme vlani na konci školského roka organizovali protikorupčný pochod študentov, čím sme sa pripojili k bratislavskej iniciatíve. Páčila sa nám myšlienka, nezávislosť mladých ľudí a aj snaha niečo v tejto krajine zmeniť. Išli sme do toho s dobrou vierou, ale na konci sme mali pocit, že nám to viac vzalo, ako dalo.
V čom?
Michaela Knošková: – Ja som napríklad kandidovala na miesto podpredsedníčky Národného mládežníckeho parlamentu a bolo mi povedané, že by to nebolo vhodné. Lebo kolegovia chceli predložiť nejaký návrh a vraj by jeho šanca na prijatie poklesla, keby sa oň zasadzoval človek, ktorý organizoval študentské protikorupčné pochody.
Adriana Repáňová: – Pre nás mladých je dôležité, aby za tým, čo robíme, bolo vidieť aj nejaké výsledky. Čakali sme, že sa po týchto protestných pochodoch niečo zmení, aspoň minimálne, ale nestalo sa nič. Žiaľ, reakcia vlády bola rovnaká, ignorovali naše požiadavky. To by každému ubralo z nadšenia a z nádejí, že sa môže niečo zmeniť. Vtedy sme si položili otázku, či má zmysel sa vôbec angažovať. Navyše sme už aj vo štvrtom ročníku a už sme sa chceli sústrediť na maturity a prijímacie skúšky na vysoké školy. Ale aby nedošlo k omylu, určite neľutujeme, že sme sa do týchto akcií a podujatí pustili.
Prišlo však jedno pondelkové ráno, v ktorom sa Slovensko dozvedelo o vražde dvoch mladých ľudí. O život prišiel investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho priateľka Martina Kušnírová. Čo ste si vtedy pomysleli?
Michaela Knošková: – Ja som v nedeľu dlho do noci, možno až skorého pondelkového rána pozerala seriál z politického prostredia Domček z karát, v ktorom sa jeden kongresman za aktívnej účasti manželky snaží všetkými možnými prostriedkami, aj za cenu strašných zločinov, dostať na miesto amerického prezidenta. Ráno sa zobudím a dozvedám sa strašnú správu. Myslela som si, že je to zlý sen z toho seriálu, že som sa ešte neprebudila a že to nemôže byť pravda. Rýchlo mi došlo, že v našej krajine nie je niečo v poriadku a že to takto predsa nemôže fungovať.
Adriana Repáňová: – Keď som sa v ten pondelok dozvedela, čo sa stalo, tak prvá myšlienka, ktorá mi skrsla v hlave, bola tá, ako mi moji rodičia vraveli, že za ich mladosti sa v deväťdesiatych rokoch diali u nás na Slovensku strašné veci. Únos prezidentovho syna, spolupráca tajnej služby s mafiou, vražda Róberta Remiáša. Myslela som si, že naša krajina už má všetky tieto nepekné veci za sebou a že sa už nemôžu opakovať. My sme sa narodili do demokracie, mysleli sme si, že v nej vyrastáme a zrazu, keď sa toto stalo, tak sa vynorilo množstvo pochybností. Veď vražda novinára bola útokom na demokraciu. Na slobodu slova, ktorá je jedným z jej dôležitých pilierov. Mladý novinár svojimi zisteniami a článkami nastavoval zrkadlo našej spoločnosti, chcel, aby život v nej bol lepší, spravodlivejší a niekto ho za to aj s jeho priateľkou zavraždil. Toto sa nikdy nemalo stať.
Môže tento hnusný zločin priniesť zvrat v našej spoločnosti?
Adriana Repáňová: – Verím, že toto našu spoločnosť prebudí. Ventil nahromadenej nespokojnosti sa pomaly otvára. Ľudia toho majú už dosť, uvedomujú si, že takto to ďalej nemôže ísť.
Adriana Repáňová (zdroj: Ľudo Lettrich)Michaela Knošková: – Viete, doteraz to bolo tak, že pri rôznych korupčných kauzách, v ktorých išlo o milióny, mnohí ľudia len mykli plecom a už si to pomaly ani nevšímali. Avšak vražda novinára a jeho priateľky v ich dome, ktorý každý považuje za svoje bezpečie, je úplne niečo iné.
Spoločnosť sa dostáva do varu, nemálo ľudí je na námestiach, krajina sa však aj zásluhou vyhlásení politikov silno polarizuje. Ako by toto všetko malo dopadnúť?
Michaela Knošková: – Názory ľudí, ktorí sa v nemalom množstve stretávajú v mnohých mestách na Slovensku, by mali byť vypočuté. To už nie sú protesty pred komplexom Bonaparte, kde sa chodilo nielen protestovať, ale i grilovať. Určite by sa malo udiať niečo na úrovni vlády, k väčším zmenám musí dôjsť. Nestačí, že odíde len minister vnútra, za čisté riešenie by sme považovali vyhlásenie predčasných volieb. Nie je predsa normálne, že rodičia zavraždených mladých ľudí neveria polícii, že sa vôbec niečo vyšetrí. Je tragické, že sa opäť hľadajú vonkajší nepriatelia typu pán Soros, že sa šíria konšpirácie. Slovensko potrebuje systémové zmeny, nielen kozmetické.
Ako reagujú vaši spolužiaci, kamaráti?
Adriana Repáňová: – Veľa o všetkom debatujeme, politika a to, čo sa deje v spoločnosti, sa stáva témou. Ak nie najdôležitejšou, tak jednou z dôležitých.
Mladí ľudia sú vo väčšine čistí v tom, že to, čo si myslia, aj hovoria, že ich názory sú úprimné a bez bočných úmyslov. Nemôžu sa ale ich požiadavky zneužiť. Napríklad tak, že niekomu ide len o to, aby jedna garnitúra vystriedala druhú, že je tu tvrdý politický súboj o moc. Hoci sme len v polovici obdobia a riadne voľby by mali byť až o dva roky...
Adriana Repáňová: – My sa do ďalších verejných zhromaždení primárne púšťame preto, aby sa niečo v tejto krajine zmenilo, aby sme mali na Slovensku ozajstnú demokraciu, a nielen na papieri. To, či to niekto využije vo svoj prospech, nemáme vo svojich rukách. Nerobíme to pre nejakú konkrétnu osobu, pre nejakú politickú stranu, ale z vlastného presvedčenia. Dávame najavo, že aj my mladí patríme do tejto spoločnosti a máme právo povedať, ako si život v nej predstavujeme. Ján Kuciak začal nejakú prácu a my by sme v nej mali pokračovať.
Michaela Knošková: – Otázka neznie tak, že kto má z toho všetkého profitovať, ale prečo. Musíme dostať odpoveď na to, prečo sa tento skutok stal, čo sa ním chcelo zakryť, čo by sa odhalilo, keby novinár na svojich zisteniach ďalej pracoval. To je to najpodstatnejšie. Dôležité je, aby ľudia nezabudli na to, čo sa stalo. Všetci by sme sa mali spojiť za to, aby sa odhaľovali chyby a aby sa pomenovávali správnymi slovami.
