Aj drsné pokriky dedinských fanúšikov môžu rozhodcu zoceliť

Ako ste sa dostali k rozhodovaniu futbalových zápasov?

- Začínal som ako hokejový rozhodca a tam sezóna končila niekedy okolo marca a začínala na konci septembra. Leto bolo v tomto smere voľné, a tak som sa rozhodol, že v rámci prípravy skúsim pískať aj futbal.

Martin Balko. (zdroj: ARCHÍV MB)

Futbalovým rozhodcom bol i váš otec. Aj to bol ďalší faktor, ktorý zavážil?

- Otec bol od malička mojím vzorom, ale rozhodnutia, akou cestou sa chcem uberať, nechával na mne. Tuším, že ani nevedel, keď som sa prihlásil na rozhodcovský kurz, ktorý organizoval náš oblastný futbalový zväz. Bol som vtedy štvrták na gymnáziu a dvojdňový seminár sa konal v Mošovciach v rekreačnom zariadení Drienok. Na jeho konci sme písali test a kto ho zvládol, mohol rozhodovať zápasy okresnej súťaže.

Asi najnevďačnejšou pozíciu v športe je úloha rozhodcu. Prečo sa osemnásťročný chalan rozhodne ísť takouto náročnou cestou?

- Musíte mať šport, v mojom prípade to bol futbal, radi, a vôbec neprekáža, ak tá láska k nemu hraničí až s diagnózou. Tušil som, že ako hokejista či futbalista dosiahnem len určitú úroveň a pri rozhodovaní sa mi otvárali úplne nové možnosti. Preto som to skúsil využiť. Aj dnes by mohli chalani čo skončia s hraním takto rozmýšľať a pomôcť svojmu obľúbenému športu. Ako bývalí hráči mu dobre rozumejú, čo sa dá pri budovaní rozhodcovskej kariéry zúročiť.

Dobre vieme, ako to vyzerá na dueloch regionálnych súťaží, kde sa na rozhodcu kričí od začiatku až do konca a často i bezdôvodne. Také niečo sa zvláda veľmi ťažko.

- To je pre začínajúceho rozhodcu vždy najväčší problém, pretože to veľmi demotivuje. Na dedine sa najskôr ide na pivo a potom so zvýšeným sebavedomím na futbal. Keď ste doma pod papučou, niekde sa musíte vykričať (smiech). Na jednej strane je to naozaj veľmi ťažké, ale ak sa to podarí zvládnuť, dosť vás to zocelí. Keď sa dostanete vyššie, kultivovanejšia je hra i prostredie. Tam ste ale zas pod väčším drobnohľadom, takže psychika dostáva zabrať z inej strany.

Mali ste nejaký recept, ako sa počas zápasu odosobniť od verbálnych útokov divákov?

- Chodil som na futbal či hokej aj ako divák a od istého času som si začal všímať, akí ľudia vlastne po rozhodcoch kričia. V princípe išlo o typy, ktoré pravidlám veľmi nerozumejú, často sú na smiech i okoliu a ak by mali prebehnúť polovicu ihriska, tak to nerozdýchajú. Najlepšie sa kričí z davu a anonymity, čo im vyhovovalo. Keď som rozhodoval, tak som si ich jednoducho prestal všímať.

Pamätáte si ešte na svoj úplne prvý zápas v úlohe futbalového rozhodcu?

- Tuším išlo o dorastenecké stretnutie Martina a hralo sa na hlavnom štadióne, ktorý mi vtedy pripadal veľmi veľký. Ešte viem, že som bol na čiare. Ale poriadny krst prišiel v mojom druhom duely. Keďže som nemal ani osemnásť rokov, opäť ma nominovali na čiaru, no ani jeden z kolegov sa nedostavil, a tak všetko zostalo na mne. V Turci ma považovali za Šútovčana a mal som rozhodovať súboj mužskej okresnej súťaže Krpeľany – Sučany B. Asi tušíte, čo si v Krpeľanoch o to mysleli. Neviem presne akým výsledkom sa zápas skončil. Všetci boli najskôr šokovaní, aké mladé ucho im píska, no po zápase bol pokoj, a tak asi boli spokojní.

Kedy ste začali rozmýšľať o tom, že definitívne dáte prednosť zástavke pred píšťalkou?

- V nižších súťažiach som v sobotu pískal a v nedeľu ma nominovali na čiaru. Tak sa to striedalo, postupne som sa posúval vyššie až do druhej najvyššej súťaže, kde mám ako hlavný odpískaných okolo šesťdesiat zápasov. V tom čase som však ešte rozhodoval aj druhú najvyššiu súťaž v hokeji, a tak bolo treba najskôr rozlúsknuť dilemu, či hokej alebo futbal. Pri tomto rozhodovaní mi už pomohli rady otca, ale vnútorne som cítil, že futbalová cesta je pre mňa lepšia. Prišiel sa na mňa pozrieť aj vtedajší šéf komisie rozhodcov Jozef Marko a jeho povzbudivé slová ma definitívne presvedčili. V živote i v športe treba mať tiež trochu šťastia a keď sa mne podarilo dostať do prvej ligy, akurát sa rozdeľovala republika. Rozhodcov tak bolo málo a navyše trendom bola podpora mladých arbitrov. Ja som bol zo všetkých suverénne najmladší. Dali mi šancu a v lige som debutoval ešte pred 23. narodeninami na čiare v zápase Prievidza – Žilina. V tom čase boli u nás veľmi kvalitní hlavní rozhodcovia, ktorí mali skúsenosti z federálnej ligy. Aj z tohto dôvodu a po ďalších konzultáciách s okolím sa mi zdalo, že väčšiu šancu dostať sa na medzinárodnú listinu mám v pozícií asistenta. Čas ukázal, že obidve spomínané dilemy sa mi aj s pomocou blízkych a známych podarilo rozlúsknuť správne.

Na druhej strane nebol risk, spoliehať sa na to, že sa nádej dostatočne kvalitný hlavný rozhodca, s ktorým sa bude dať spraviť medzinárodná kariéra?

- Samozrejme mojím veľkým šťastím bolo, že sme mali Ľuboša Micheľa, ktorý patril medzi svetovú rozhodcovskú špičku. Trend futbalovej federácie UEFA nasadzovať sa zápasy rozhodcovské tímy z jednej krajiny však prišiel o niečo neskôr. Na mojich prvých medzinárodných turnajoch som bol ešte sám a naberal skúsenosti s inými kolegami. Podarilo sa mi dostať na ME hráčov do 17 rokov, na ME do 19 rokov som sa prebojoval do duelu o bronz a v roku 2002 na ME hráčov do 21 rokov až do finále. Éra s Ľubošom Micheľom je však vrcholom mojej kariéry. Rozhodovali sme najťažšie zápasy v Európe a boli medzi nimi aj finálové zápolenia Ligy Majstrov či vtedajšieho Pohára UEFA. Dostali sme sa dvakrát na Euro a i na svetový šampionát v roku 2006 a rozhodovali i finále Pohára konfederácií FIFA. Musím priznať, že o takýchto úspechoch som nikdy ani nesníval.

Čo bolo za tým, že sa spomínané úspechy dostavili?

- Bez toho, aby som mal futbal naozaj rád, by sa mi nič podobné nepodarilo. Potom už to je o poctivej a tvrdej robote, pravidelných tréningoch a tiež spomínanej dávke šťastia, ktorému ale musíte ísť naproti.

Druhou veľkou osobnosťou, s ktorou ste spolupracovali, bol Igor Šramka, ktorý, žiaľ, pred rokom zomrel na následky infarktu. Chýba vám?

- Dodnes tej strašnej správe úplne neverím. Igor mi v začiatkoch veľmi pomohol, dal mi veľa rád rozhodcovských ale tiež životných. Dovolím si tvrdiť, že sme boli osobní priatelia. Stále mám v telefóne odložené dve jeho esemesky. Končil na ME 2004 ako hviezda na pozícii asistenta rozhodcu. Pamätám si, s akou úctou a rešpektom k nemu pristupovali také rozhodcovské veličiny ako Pierluigi Collina či Markus Merk. Ťažko sa vyrovnávam s tým, že na takéhoto veľkého človeka a kamaráta môžem už len spomínať a už nikdy sa s ním nemôžem stretnúť a len tak sa pobaviť o všetkom možnom. Som si stopercentne istý, že nechýba len mne.

V čom je najväčší rozdiel medzi časmi, keď ste ako rozhodca začínali a súčasnosťou?