MARTIN. Jeho boj so zákernou chorobou sledovali stovky ľudí. Nehanbil sa verejne písať o svojich pocitoch na sociálnej sieti. Všetci mu držali palce a verili, že tento nerovný zápas vyhrá. Žiaľ, jeho srdce dotĺklo 9. marca večer. Správa o smrti 47-ročného martinského DJ-a a podnikateľa Ľuboslava Sýkoru (prezývaného Syky) zarmútila každého, kto ho aspoň trochu poznal. Pre mnohých bol vzorom, rozhľadeným poradcom v ťažkých životných situáciách či mentorom alebo akoby otcom.
Očarili ho minerálne kamene
Ľuboslav Sýkora sa narodil 8. februára 1971. Svoj široký záber vedomostí prejavoval už od detstva. Prečítal tisíce kníh a náučných publikácií, no najviac zo všetkého ho fascinovali minerálne kamene. O každom vedel jeho zloženie, chemický vzorec, kryštalickú sústavu, aj výskyt vo svete. Preto sa aj rozhodol študovať na Strednej škole baníckej v Banskej Štiavnici. Potom odišiel študovať do Leningradu odbor geofyzikálne metódy hlbinného prieskumu.
Takto si na Ľuboslava spomínajú jeho blízki...
IVAN HALIENA, kamarát a spolumajiteľ ich firmy
- S Ľubom som sa poznal skoro 30 rokov a naše cesty sa nepretržite preplietali. Najprv sme boli len kamaráti, neskôr kolegovia Dj-i a posledných 15 rokov tiež obchodní partneri. Spoznal som ho ako mladého brčkavého vysokoškoláka, ktorý rád kamarátkam recitoval básničky. Aj keď bol o do mňa o dva roky starší, ja som už vtedy hrával diskotéky a on ako romantická duša prišiel za mnou, že či by som nezahral aj nejaké staré české a slovenské slaďáky. Zahral som jeden, dva, ale Ľubovi sa to málilo a keďže začal chodiť na každú moju diskotéku, tak sa mi ponúkol, že mi tie slaďáky bude hrať on. Takto nejako začala jeho kariéra DJ-a. Postupne cez diskotéky na Grandise a Cézare sa za pultom udomácňoval, ale do mikrofónu dlho nechcel nič povedať. Pred prvou svojou diskotékou v Strojári dostal ultimátum, že musí začať pesničky aj uvádzať, inak nič z jeho DJ-ingu nebude. Dodnes si pamätám, ako som sa išiel skryť za aparatúru, aby ma pri prvých svojich pokusoch s hovorením do mikrofónu nevidel a nemal takú trému. No a nakoniec on za tým mikrofónom vydržal dlhšie, a rozdával ľuďom spoza mix pultu radosť ešte aj potom, ako sme sa po rokoch stretli ako spoločníci v diskotéke v Strojári. No a tam ako DJ a posledné dva roky (po diagnostikovaní choroby ) ako programový manažér zostal aktívne pôsobiť až do posledných svojich dní. Česť tvojej pamiatke Ľubko.
DJ EKG (MIROSLAV ECKER)
- Ľubo Sýkora bol pre mňa otec, tak som ho stále volal. Človek, ktorý svojimi skúsenosťami a kamarátskym prístupom sa dokázal zamyslieť nad problémom, vyriešiť ho a následne motivovať. Všetci sme milovali jeho nadhľad nad životom, dlhé kávy a debaty naozaj o všetkom. Ako DJ ma motivoval k obrovským výkonom a teraz už môže povedať, že bol mojim tieňovým manažérom 13 rokov. Veľký rešpekt však patrí jeho rodine - Katke a deťom, bratovi Stanovi, pretože tak vyzerajú slušní ľudia. Bude mi veľmi chýbať, pretože vďaka Sykymu žijem skutočný život, ktorý mi on ukázal.
EVA ROBINS, kamarátka
- Celé sa to začalo v jedno leto balíčkom žuvačiek pred Strojárom. Niekto ich vytiahol, ponúkol ostatných. Niekto sa spýtal, čo sú to zač a mladá sebavedomá žaba (ja) vzala do ruky ten balíček a s autoritou svojej svetovej 15-ročnej múdrosti zahlásila: „No predsa talianske“. Ľubko pozrel na žabu, na balíček a skonštatoval so svojim stoickým pokojom a ironickým úsmevom: „Si dobrá Talianka, keď je na nich napísané made in Italy“. Od tohto prvého stretnutia som bola pre neho Talianka a on pre mňa výzvou, inšpiráciou pozerať sa na život otvorenejšími očami a smiať sa najmä sama na sebe. Keď som sa odsťahovala z Martina, nevideli sme sa aj dva roky, ale každá spoločná minúta bola pokračovaním, ďalšou kapitolou o skutočnom priateľstve, ktoré zdolá aj diaľku, čas či životné zmeny a vždy vieš, že je jedno, kedy a kde sa stretnete, dôležité je to s kým. To, čo Ľubko robil a znamenal, bude vo mne žiť tak dlho ako budem na svete, a tak dlho ako sa môžem rozprávať a zdieľať spomienky na neho s inými ľuďmi, ktorí ho poznali a mali radi.
DJ MAJCO (MARIÁN KRÚPA)
- Celý život mal veľký nadhľad, zmysel pre humor a nestratil ho ani v okamihu, keď mu povedali krutú diagnózu. Hovoril: „Chalani, tak ja už sedím na tobogane, idem dole, neviem ako rýchlo, ani ako dlho, ale to neznamená, že ma nemôžete predbehnúť“. Kto poznal Ľuba vedel, že on a čierny humor boli veľmi dobrí kamaráti. Počas nášho najdlhšieho rozhovoru, cestou na vyšetrenie do Mníchova, sme prebrali toho naozaj veľa o živote, práci a najmä o rodine. Bol bojovník, nevzdával sa. Aj tá cesta bola bojom, aby mohol byť dlhšie so svojou rodinou. Nenadával na život, práve naopak. Bol vďačný za všetko, čo zažil. Iba tu chcel byť ešte trocha dlhšie… Nevyšlo. Som vďačný, že som ho mohol poznať a dúfam, že v našich kávach budeme pokračovať na inom mieste.
Neskôr pokračoval na Karlovej univerzite v Prahe v odbore geochémie, ktorý ale dokončil v Bratislave. Keďže ale počas bývalého režimu mal po škole problém uplatniť sa v tejto sfére, začal sa naplno venovať svojej ďalšej celoživotnej láske – hudbe a DJ-ingu.
Začínal v klube Grandis, potom v Cézare, Alpii a Strojári – Panter klube. V Strojári sa napokon stal spolumajiteľom a zostal mu verný navždy. Na Ľuboslavovej hudobnej produkcii odrástlo veľa budúcich DJ-jov, hudobných nadšencov, na ktorých mal veľký vplyv pre svoj vzťah k hudbe a umeniu vôbec.
Rozhľadený muž, ktorý vždy poradil
Mal obrovský záber vedomostí, vysoký intelekt, neuveriteľné analytické schopnosti, charizmu a najmä ochotu. Kým nebol na svete internet, priatelia ho používali ako dnes vševediaci google. Stál ako priateľ na telefón v súťaži milionár. Vedel zdôvodniť, vedel vysvetliť, mal argumentačne dôkladne poskladaný názor na politiku, kultúru, umenie, humor, podnikanie, ale aj na medziľudské či partnerské vzťahy.
Ako sám hovorieval, najšťastnejším chlapom sa stal, keď stretol svoju manželku Katku a narodili sa im dve krásne dcéry.
Ľuboslav miloval Martin, bol hrdý lokálpatriot. Veľa udalostí v meste, ktoré niesli jeho pečať robil úplne nezištne. Vďaka nemu do Turca prišli zaujímaví a výnimoční hudobníci, speváci, kapely či DJ-i. Hnevalo ho, že si v nedeľu predpoludním nemôže v meste vypiť dobrú kávu, a tak našiel riešenie. Spolu s priateľmi i kolegami si zriadil v Milleniu kaviareň. Nie pre biznis, ale pre Martinčanov. Ak ste chceli Sykyho nájsť, bola veľká pravdepodobnosť, že sedí na terase v Milenku. A tu aj pokračovali jeho posedenia pri kávičkách, kde v debatkách s priateľmi a známymi uplatnil svoj veľký nadhľad, názor opretý o milión argumentov. Bol lídrom, ale aj vzorom. Charizmatickým učiteľom a radcom, a to nielen v rámci profesie DJ-a, ale v tom najširšom zábere.
Rozlúčka hodná DJ-a
Na poslednú rozlúčku s Ľuboslavom Sýkorom prišli stovky ľudí, veď len kondolencie rodine trvali skoro hodinu. Jeho kamaráti DJ-i pripravili smútočný ceremoniál tak, aby bol hodný tohto skvelého človeka a DJ-a, akým Syky nepochybne bol. Nechýbala videoprojekcia a fotografie so zábermi zo súkromia, špeciálne nasvietenie, ozvučenie a trefný hudobný podmaz.
„Chceli sme sa s ním patrične a dôstojne rozlúčiť, lebo bol jeden z nás. Ako známy DJ si to takto skrátka zaslúžil a možno by si takúto rozlúčku aj sám želal,“ priblížil Ján Haliena, martinský DJ, ktorý ceremoniál zabezpečoval spolu s Marošom Chvojkom. Ako ďalej hovorí, počas príprav aparatúry na obrad mali všetci pocit, že Syky je tam s nimi.
„Veľmi rád diskutoval a všetko analyzoval a keď sme pred pohrebom s chalanmi nastavovali techniku v dome smútku a nedarilo sa nám, žartovali sme, že Ľubo nám do toho zase kafre,“ spomína si Ján Haliena. Na Ľubovu počesť sa podvečer konala v Strojári dokonca rozlúčková diskotéka, kde sa hrali jeho obľúbené piesne, ako aj hity z jeho DJ-ského repertoáru. Opäť všade nechýbali fotografie zo súkromia.
„Tu sa už nesmútilo. Všetci spomínali na príjemné a veselé zážitky spojené s Ľubom, bavili sa a tancovali na jeho hity. Určite by si to tak prial,“ dodáva Haliena.
Spomienka na tohto jedinečného človeka, ktorý v Turci zanechal nezmazateľnú stopu, ostane u jeho blízkych, kamarátov a známych zapísaná navždy. Česť jeho pamiatke!
