Tento rok oslávi vrútocký futbal 109. narodeniny, no bojím sa, aby neboli jeho posledné. Narodil som sa a vyrastal na Liptove a pamätám si, že ako deti nás volával pán farár, aby sme si išli zahrať futbal, stolný tenis či iné športy. Škoda, že to tak nefunguje aj vo Vrútkach.
Ako funkcionár som pracoval vo vrútockom futbale približne 25 rokov. Kto ma pozná, vie, že som sa hrdo, obetavo a so srdcom snažil pre klub urobiť čo najviac. Mnohí si všimli, že za posledné roky sa vrútocký futbal, predovšetkým vďaka práci s mládežou, zviditeľnil nielen v našom regióne, ale aj v rámci Slovenska.
Tento úspech sa však nerodil ľahko. Stojí za ním obetavá práca funkcionárov, trénerov, rodičov a predovšetkým našich detí. Čísla neklamú. Približne pred šiestimi rokmi sme mali v prípravke asi 15 detí a jedného trénera. Podarilo sa nám tento počet v určitom období zvýšiť až na 100 detí, ktorým sa venovalo päť trénerov. Mali sme dve žiacke družstvá, ktoré sa neskôr rozšírili na štyri a aj v týchto kategóriách sa zvýšil počet trénerov. Robili sme konkurenciu i futbalovému klubu z neďalekého Martina.
Treba však pripomenúť, že spomínané deti ani tréneri k nám neprišli len tak. Tréneri chodili do základných škôl, dokonca škôlok v celom okrese, na futbalové krúžky, oslovovali deti, ich rodičov a tiež ľudí ochotných trénersky pomôcť a vzdelávať sa. Všetci to robili vo svojom voľnom čase, bez nároku na finančnú odmenu a na úkor vlastnej rodiny. Takto to, žiaľ, funguje vo veľkej väčšine klubov a nielen v našom okrese.
Neskôr sme si museli začať klásť otázky typu: S čím budú deti trénovať? Kde sa bude toľko detí prezliekať? Začali sme oslovovať sponzorov i známych. Aj vďaka ich ochote sa nám v podstate svojpomocne podarilo vybudovať na štadióne, ktorý vlastní mesto Vrútky, tri šatne. Tiež jednu trénersku, zrekonštruovala sa chodba, schodisko, sprchy, sušiareň. Kúpili sme množstvo futbalových lôpt i veľa druhov tréningových pomôcok.
Keď sme sa chceli po športovej stránke posúvať ďalej, prišli nové problémy. Mali sme záujem o vytvorenie športových tried na ZŠ Hany Zelinovej vo Vrútkach, ale nenašli sme pochopenie. Vytvárali sme tlak na poslancov mestského zastupiteľstva i na samotného primátora, no nenašiel sa človek, ktorý by našej iniciatíve pomohol.
Je veľmi náročné starať sa o chod 11 až 12 družstiev. Okrem iného treba zabezpečiť financie na registráciu hráčov, zaplatiť členské, uhradiť poplatky na rozhodcov, trénerov a velikánsku položku tvorí dopravu. A tak sa začali kopiť ďalšie problémy, ktoré sú s tým spojené. Hráči a postupne aj tréneri nám začali odchádzať za lepšími podmienkami.
Futbalový klub má priestory štadióna prenajaté od mesta Vrútky. Radnica nám pomáhala tak, že hradila energie, čo síce bola významná položka, ale ticho sme závideli obciam ako Rabča, ktorá dostala od obce na činnosť okolo 33-tisíc eur na rok a to mala asi päť družstiev (my 12). Alebo Kysucké Nové Mesto, ktoré dostalo od mesta na činnosť viac ako 100-tisíc eur.
Najväčšia rana však ešte len prišla. Bol ňou návrh novej nájomnej zmluvy, v ktorom sa písalo, že za trénovanie, hranie zápasov, teda za reprezentovanie mesta Vrútky, máme platiť. Nechcel som tomu veriť a niekoľkokrát sme sa zastavili na meste i za mestskými poslancami. Poslanci sa ma pýtali, o čo nám ide, keď sme za posledné roky vôbec nezveľadili priestory štadióna. Aj počas môjho pôsobenia som viackrát vyzýval poslancov, aby sa prišli pozrieť, koľko detí na ihrisku trénuje a možno by si boli všimli, ako sme zveľadili vnútro štadióna. Poslanci však o to veľký záujem nemali.
Treba dodať, že nakoniec sa situácia mierne zlepšila a za reprezentáciu mesta Vrútky bude podľa novej nájomnej zmluvy platiť iba družstvo dospelých.
Stane sa tak asi prvým futbalovým tímom na Slovensku, ktorý si bude za reprezentáciu svojho vlastného mesta platiť. A tak sa pýtam: „Kam kráčaš vrútocký futbal?“
Autor: Viliam Berník
