MARTIN . S vážnym onkologickým ochorením sa musela popasovať aj dnes už dôchodkyňa z Turca, hovorme jej Katarína. Pred siedmimi rokmi jej pár mesiacov pred odchodom na penziu diagnostikovali rakovinu prsníka.
„Po jednej fyzicky namáhavej práci som si nahmatala hrčku a vtedy začal celý ten šialený kolotoč chemoterapií, ožarovaní a behaní po nemocniciach. Bolo to ťažké obdobie. Prišla som o oba prsníky,“ začína svoje rozprávanie Katarína, ktorá keď raz hľadala pomoc na internete, narazila na jednu zaujímavú prednášku v martinskom Centre pomoci Ligy proti rakovine.
„Chodím tu pravidelne už roky. Prišla som ako klientka a zostala som doteraz, ale už aj ako dobrovoľníčka. Pomáham viesť kreatívne kurzy,“ približuje seniorka, pre ktorú bolo centrum miestom, kde našla svoje útočisko, podobne ako mnoho ďalších žien a mužov.
„Rok som sa nevedela o mojej chorobe s nikým rozprávať, o tom, že mám rakovinu, som na začiatku nepovedala ani svojej rodine. Zvádzala som veľký vnútorný boj, až kým som sa nestretla so ženami, ktoré na tom boli rovnako. Odrazu som v tom nebola sama a ja som si mohla konečne upratať v hlave,“ spomína si Katarína. Tá náročnú liečbu zvládala dobre aj vďaka pomoci, ktorú našla v centre.
„Pomedzi chemoterapie som sem chodila na latinsko-americké tance. Liečbu som doslova preskákala na parkete v parochni alebo s čiapkou. Boli však aj dni, kedy som nevládala vstať z postele a plakala, keď ma nikto nevidel,“ vykresľuje svoje ťažké obdobie dnes už vyrovnaná žena.
„Mám umelé vyberacie prsníky, takzvané epitézy, ale aj tak idem v pohode na plaváreň alebo k moru. Dôležité je mať upratané v hlave. Každá máme svoj príbeh. Nikdy neviete, kedy sa choroba znova objaví. V centre vládne rodinná atmosféra, navzájom si prajeme. Vzniklo tu veľa pevných kamarátstiev a dokonca aj lások,“ dodáva na záver s úsmevom Katarína.
