MARTIN. Na svoju tretiu púť na počesť Mateja Hrebendu, národného buditeľa a ľudového spisovateľa 19. storočia, ktorý predával knihy a rozvážal ich po slovenských dedinách, sa uplynulý týždeň znova vydal národný blúditeľ a martinský antikvár, tak si sám hovorí, Jano Cíger z Mädokýša.
Prečo je marec mesiac knihy?
Chce prejsť pešo s vozíkom kníh až 160 kilometrov po Slovensku, aby rovnako ako Hrebenda nabádal ľudí k čítaniu, alebo s nimi len tak podebatoval. Ako sa vyslovil, s každým sa rád pozhovára a ak mu chce niekto počas púte robiť spoločnosť aspoň na pár minút či na chvíľu potiahnuť vozík, je srdečne vítaný.
„Už v predošlých ročníkoch sa ľudia o Mateja Hrebendu veľmi zaujímali, pýtali sa, kto som, čo som. Určite som pútal pozornosť, veď človeka v kroji
KTO BOL MATEJ HREBENDA?
Matej Hrebenda sa do slovenskej histórie sa zapísal ako popredný šíriteľ slovenských a českých kníh. Presviedčal ľudí, že čítanie nie je len výsadou bohatých a vzdelaných. Okrem toho bol ľudovým básnikom, zberateľom ľudových piesní, misionárom slovenského národa, ľudovýchovným pracovníkom.
Hrebenda sa narodil 10. marca 1796 v Rimavskej Píle do chudobnej rodiny. Mal dvoch súrodencov, avšak jeho otec nemal trvalé zamestnanie, a tak sa nemohol postarať o svoje deti. Keď mal jedenásť rokov zomrela mama. Keďže nemohol chodiť do školy, vzdelával sa sám. Zároveň si zarábal na skromné živobytie. Ako trinásťročný písal príležitostné a gratulačné verše na melódie ľudových a duchovných piesní. Rád čítal knihy a keď oslepol, chodil po dedinách a hľadal ľudí, ktorí by mu ich čítali. Bol mendíkom (pomocníkom evanjelického kňaza) na pílanskej škole, potom v Hrlici na Gemeri a Rimavskom Brezove. Pôsobil aj v Záturčí, bol obecným hlásnikom v Krokave a Hačave. Tu sa neskôr usadil. V roku 1825 sa Hrebenda oženil. Narodil sa mu syn a dcéra. Jeho manželka v roku 1831 zomrela na choleru. Po roku a pol sa opäť oženil. Jeho druhá manželka bola chromá, ale obaja boli šťastní a spokojní. Nič nemali, bývali len na "hospodách", až v roku 1833 sa im podarilo postaviť si skromnú chalúpku. Hrebenda zvykol hovorievať: „Nemám nič, nežiadam nič“. (Zdroj: TASR)
ťahajúceho vozík s knihami popri ceste nevidíte každý deň,“ smeje sa Jano Cíger, ktorý tento rok už nepôjde vkuse a výlučne pešo, ale trasu si rozdelil na niekoľko etáp.
Občas pôjde vlakom, autom či autobusom, no vytýčených 160 kilometrov si aj tak odkráča. Cieľom budú rôzne školy a knižnice na Slovensku. V marci sa ju symbolicky rozhodol odštartovať preto, lebo v tomto mesiaci sa Hrebenda narodil i zomrel a málokto vie, že práve preto je marec mesiacom knihy.
Spomienky na školské časy
Prvou zastávkou na púti od svojho antikvariátu v centre Martina bola Cígerova bývalá ZŠ na Priehradnej ulici v martinskej Priekope.
V Turci sa už nateraz dolyžovalo, strediská dali zime zbohom Čítajte „Mám k nej stále srdečný vzťah. Ako malý som bol lapaj, kde sa čosi dialo, tam som nechýbal. A hoci sa učitelia za tie roky vymenili, budova je stále tá istá a keď sa prejdem po chodbách, ožívajú vo mne spomienky,“ vysvetľuje.
Počas púte do Priekopy mal nevšednú spoločnosť. Podporiť ho prišiel jeho dobrý kamarát Marián Lechan, redaktor Televízie Markíza, aby symbolicky zastal úlohu pomocníka, akého mal Hrebenda od roku 1842. Ten mu vraj zapisoval ľudové piesne, ktoré zbieral. Mariána Lechana očarila Cígerova aktivita a jeho veľké nadšenie už pred tromi rokmi.
„Potom ako úspešne absolvoval svoju prvú púť, som ho pozval do mojej talkshow v divadle. Jeho prítomnosť a príbehy z ciest mali u divákov veľký ohlas a vtedy som mu počas programu sľúbil, že časť z nejakej ďalšej trasy absolvujem s ním,“ vysvetľuje markizácky redaktor a dodáva, že ich dvojhodinová cesta do Priekopy bola veľmi príjemná, vynikajúco sa porozprávali a veľa nasmiali.
Na debate s deťmi
Nevšednú dvojicu privítali v ZŠ Priehradná chlebom a soľou. Nechýbali ľudové piesne za sprievodu harmoniky. Jano Cíger s Mariánom Lechanom potom so školákmi debatovali o knihách, o rozprávkach a detailnejšie im predstavili životný príbeh Mateja Hrebendu.
Z takejto návštevy na ich škole mala radosť aj riaditeľka Anna Gašparová, ktorá prezradila, že každý rok v marci si robievajú so žiakmi čitateľský maratón, celý deň sa venujú knihám a čítaniu.
„Namiesto toho sme dnes mali besedu. Vážime si, že k nám náš bývalý žiak zavítal. Deti boli pripravené, veď o Matejovi Hrebendovi sa už učili,“ vyslovila sa Anna Gašparová.
Ťažký život výnimočného človeka
Pre Jana Cígera je Matej Hrebenda veľkým vzorom. Vo svojom antikvariáte má zavesený jeho obraz.
„Pochádzal z chudobných pomerov, mama mu zomrela keď mal 11 rokov a životom sa musel pretĺkať sám. Zaľúbenie našiel v knihách aj napriek vrodenej chybe zraku. Hoci v 15-tich oslepol tak, že už čítať sám nemohol, na literatúru nezanevrel. Vyriešil to tak, že si nechával čítať od druhých. Stále však chodil medzi ľudí, šíril osvetu a knižky,“ približuje Hrebendovu osobnosť J. Cíger.
Ako ďalej hovorí, tento národný buditeľ mal ohromný dar reči. Často ho volávali rečniť na svadby, pohreby, zábavy či iné udalosti. Takto v spoločnosti postupne nadobúdal postavenie váženého človeka.
V ďalšej etape sa Jano Cíger vyberie do Mestskej knižnice v Turčianskych Tepliciach a nevylučuje, že navštívi i školákov na hornom Považí. Celú 160-kilometrovú púť by chcel absolvovať do konca júna a záverečné kilometre si necháva na september.
