Slovensku sa darí, hospodárstvo rastie, deficit sa postupne znižuje, zamestnanosť každým rokom stúpa. Ľudia sa vraj majú lepšie, zarábajú viac. Takéto a podobné hodnotenia často počúvame z úst vládnych politikov. Čísla na papieri sú naozaj lichotivé, ale otázkou je, či sa premietajú aj do reálneho života bežných rodín.
Ventilátor z najväčšieho železničného tunela má vynútenú prestávku Čítajte Byt nie je sranda, trvalo dlho, kým ho získali
„Niekedy sa pousmejem, keď to počujem. Áno, určite netrieme biedu, ale nemôžeme ani dvakrát vyskakovať,“ povedal pomaly štyridsiatnik Miroslav.
Spolu s manželkou Silviou vychovávajú dve školopovinné deti. Spočiatku bývali v prenájmoch, byt si kúpili pred necelými desiatimi rokmi.
„Samozrejme, že sme si museli zobrať hypotéku, splácať ju budeme dovedna tridsať rokov. Inú možnosť, ako sa dostať k vlastnému bývaniu, sme nemali. O štátnych bytoch a o výhodných mladomanželských pôžičkách sme počúvali len z rozprávania rodičov. Hypotéka a náklady na bývanie nám zoberie približne tretinu našich príjmov, je to veľká záťaž,“ povzdychol si Miroslav.
Na potraviny tretina príjmov
Martinčan pracuje pre štát a vraj nezarába zle. Avšak manželka je zamestnaná v súkromnom sektore – v hotelových službách a dostáva len minimálnu mzdu.
Keď to dajú dohromady, sú pod štatistickým priemerom prezentovaných príjmov. I preto musia poriadne zvažovať, čo si môžu dovoliť.
„Aj domácnosť si zariaďujeme postupne, nedá sa to všetko naraz. Musíme byť trpezliví. Najprv treba zaplatiť byt a potom jedlo. Potraviny, ktoré viditeľne v poslednom období dražejú, nám zoberú ďalšiu tretinu z rozpočtu. Raz za týždeň pred víkendom urobíme väčší nákup, potom už len také menšie. Určite však nedáme do košíka všetko, po čom nám oči túžia,“ povedala Silvia.
Ani škola nie je úplne zadarmo
Zvyšok príjmov minú manželia prakticky už len na deti. Oblečenie, topánky, škola, krúžky, lieky.
„Len obedy nás stoja okolo 40 eur, ďalších asi 17 dáme na družinu, kde máme nášho prváčika. Časy, kedy deti dostávali pomôcky zdarma, sú už dávno preč, všetko im musíme kupovať. Jasné, nie je problém kúpiť bežné zošity či písacie potreby, ale je smutné, keď rodičia musia deťom platiť za niektoré učebnice a pracovné zošity. Tu veru žiadnu pomoc od štátu pre mladé rodiny vôbec necítime,“ zdôraznila Silvia.
Manželia vlastnia aj auto, avšak má už 17 rokov a pod-chvíľou treba na ňom niečo opraviť.
„Aj teraz je v oprave, riešia sa brzdy. Zišlo by sa nám nové, ale to si nemôžeme dovoliť. Ani len na splátky,“ priznal Miroslav.
Čosi predsa len ušetria
Rodinka napriek všetkému aspoň niečo ušetrí, i keď niekedy za cenu odriekania.
„Nejakú malú rezervu musíme mať, nikdy neviete, čo vás môže prekvapiť. Snažíme sa šetriť aj na dovolenku. Chodíme v lete k moru. My by sme sa možno aj bez neho zaobišli, ale deti, ktoré trápia ekzémy, to potrebujú,“ povedal Miroslav.
Na záver ešte dodal, že si nežijú zle, mnohí sú na tom možno ešte horšie.
„Neviem si však predstaviť, keby som buď ja alebo manželka prišli o prácu, to by bolo zle. A tešíme sa z toho, že sme aj zdraví, lebo to je pre život to najdôležitejšie.“
