Horúcou novinkou repertoáru Slovenského komorného divadla v Martine je od polovice apríla shakespearovská klasika. Kráľ Lear (príbeh sveta) je v režijnej interpretácii Doda Gombára tragédiou o cestách k šialenstvu. Dramaturgicky nadväzuje na Hamleta (príbeh rodiny), ktorý sa v repertoári SKD udržal prekvapujúce štyri sezóny. O azda najchmúrnejšej shakespearovskej hre sme sa porozprávali s hosťujúcim režisérom Dodom Gombárom.
Máte za sebou tretiu réžiu Shakespeara, nedá sa teda povedať, že tento slávny dramatik je vášmu srdcu obzvlášť blízky. Čo vás v Kráľovi Learovi oslovilo tak výrazne, že ste sa podujali pustiť sa do jeho interpretácie na martinskom javisku?
- Aj s Búrkou, ktorú som ešte na VŠMU robil vo výraznej a radikálnej úprave, ide o štvrtú réžiu Shakespeara, ale to nie je až také podstatné. Zdalo sa mi, že po martinskom Hamletovi má v tejto myšlienkovej línii dôjsť k pokračovaniu. Zároveň je v Kráľovi Learovi v kontexte k dobe, ktorú žijeme, prudká a jasná aktuálnosť.
Prečo by sme sa, podľa vás, mali zaoberať aj v 21. storočí textami a výpoveďami, ktoré vznikli pred štyrmi storočiami?
- No, to je otázka na dizertačnú prácu. Tak len v takej nedôslednej skratke: Keď prežije štyristo rokov starý text, je to jasné znamenie, že je v ňom kód, ktorý rezonuje bez vzťahu k času. Určite v ňom musí byť čosi, čo je naliehavé v obecnej rovine a vyvoláva neustále potreby konfrontácie. Ak sa pýtate, prečo by som sa ním mal zaoberať ja, ako tvorca či režisér, tak najmä preto, že v ňom nachádzam hlboký osobný a angažovaný rozmer, že je v ňom také silné pnutie, ktoré mi skrátka nedá spať.
Zohral pri rozhodovaní o výbere titulu svoju úlohu aj fakt, že v súbore pôsobí herec Ján Kožuch? V čom ste videli jeho predpoklady na zvládnutie postavy Leara?
- Bol to jeden zo zásadných faktov. Stretol som už za svoj tvorivý život stovky hercov, Ján Kožuch patrí, bez preháňania, k mojim najbližším. Fascinovala ma vždy jeho schopnosť hlbokej koncentrácie, uzavretie sa do svojich hlbín, stíšenie. Sám pristupujem k divadlu veľmi podobne. Mám na ňom rád potrebu ticha, nestrácania času zbytočnými rečami, kecami, historkami. Pretláčanie hereckých a iných eg sa mi vždy javilo ako smiešne a zbytočné. Divadlo si ma získalo vďaka svojej meditatívnej sile, a to sa za tie roky nemení. Zdá sa mi, že Jano ctí podobné princípy. Okrem toho je to bezpochyby herec schopný tlmočiť odkaz postavy a témy jasne, zrozumiteľne. Na tejto úrovni sa môže naše stretanie pretnúť, môžu lietať aj iskry občasného nepochopenia, ale vždy v prospech vyššieho zmyslu.
