MARTIN. Talentovaná moto-krosárka Silvia Koričárová oslávi v stredu šestnáste narodeniny. Približne pred mesiacom (29. apríla) sa však na pretekoch v Slovenskom Pravne, obrazne povedané, narodila druhýkrát. Po tom, ako vyhrala prvú jazdu, sa tesne po štarte druhej zaradila na druhú priečku a na jednom zo skokov chcela predbehnúť poľskú pretekárku.
„Vykoplo ma to, urobila som salto a tvrdo dopadla hlavou na zem. Našťastie si z toho nič nepamätám,“ začína rozprávanie.
Silvia už vie, prečo spadla
Ťažký pád z výšky približne troch metrov a po pätnásťmetrovom skoku videla až neskôr na videu, pričom pri pohľade na ikriminované zábery jej behali zimomriavky po chrbte. Dnes však už vie, prečo sa dostala do situácie, ktorá ju bez preháňania mohla stáť život.
„Na skok som dovtedy vždy prichádzala po pravej strane, kde bola ideálna stopa. Chcela som však po ľavej strane, ktorú som nemala odskúšanú, predbehnúť Poľku a dopadlo to veľmi zle,“ pokračuje.
Po jej páde organizátori preteky zrušili. V Slovenskom Pravne to ale nebol jediný úraz a po dvoch pretekárov, jedným z nich bola i Silvia, musel priletieť vrtuľník.
Síce si talentovaná jazdkyňa ako zázrakom nič nezlomila, no otras mozgu, krvácanie do mozgu, pomliaždené pľúca, slezina i pečeň boli nepríjemným sumárom jej vnútorných zranení. Vrtuľník ju približne o štvrtej poobede odviezol v bezvedomí do nemocnice, kde sa prebral až okolo desiatej večer. Mladý vyšportovaný organizmus sa našťastie zregeneroval pomerne rýchlo a po piatich dňoch na jednotke intenzívnej starostlivosti a ďalších deviatich na detskom oddelení ju pustili domov.
Chcela sa previesť na vrtulníku, ale ...
V súčasnosti sa už cíti oveľa lepšie. V hlave síce ešte má šesťmilimetrovú krvnú zrazeninu, ktorú lekári monitorujú, ale postupne by sa mala rozpustiť.
„Nevedia ako dlho to potrvá. Možno dni, možno týždne, no možno i mesiace. Verím, že zmizne čo najrýchlejšie,“ vyslovila želania sympatická dievčina.
Zatiaľ nemôže veľmi dlho pozerať televíziu ani čítať, pretože ju hneď rozbolí hlava. Takisto má čudný pocit, keď sedí v aute, ktoré zrýchli. Na koniec sľubne rozbehnutej motokrosovej kariéry ale vôbec nemyslí.
„Ja by som na motorku najradšej vyskočila hneď. Nikto však o tom nechce ani počuť,“ povzdychne si.
Potom sa ešte vráti ku dňu, keď sa jej stal nepríjemný úraz. Pri príchode do areálu pretekov si všimla malý vrtuľník, ktorý ponúkal pre záujemcov vyhliadkové lety. Pri pohľade naň povedala kamarátom, že by sa na vrtuľníku celkom rada previezla. „Len som nemyslela ten veľký červený so záchranárskym krížom,“ podotkla.
Ako ďalej priznala, prvé jej po prebudení napadlo, že získala pohár za prvenstvo na pretekoch a porazila kompletnú slovenskú motokrosovú špičku doplnenú o zahraničnú konkurenciu.
„Snažila som sa na to dívať čo najpozitívnejšie,“ vysvetlila. Potom ešte doplnila, ako si cení podporu rodiny, priateľov a známych, ktorí v ťažkej situácii stáli pri nej.
„Každého vymenovať nemôžem, no oni vedia o kom hovorím. Ešte raz všetkým úp-primne ďakujem,“ nezabudla vyzdvihnúť pomoc okolia.
V nemocnici skončila dcéra i otec
Pravým peklom si pri krkolomnom páde svoje dcéry prešiel jej otec a zároveň tréner i mechanik Roman Koričár. V ten deň sa od rána necítil dobre, dokonca pred odchodom na štart k nemu Silvia musela zavolať záchranárov. Nakoniec skončili v nemocnici obidvaja. Otec ležal na chirurgii pripravený na operáciu brucha a v tom istom čase dcéra na jednotke intenzívnej starostlivosti.
„Podpísal som však reverz, aby ma mohli prepustiť. Ako každý rodič som myslel predovšetkým na svoje dieťa,“ hovorí.
Podľa neho bolo dôležité, že hlavu jeho dcéry chránila kvalitná prilba a veľmi jej pomohol i nákrčník. Síce sa už spomínaná výstroj nedá ďalej používať, pretože je úplne zničená, no svoj účel splnila.
„Na takýchto veciach netreba šetriť,“ zdôraznil bývalý aktívny pretekár.
Silvia Koričárova bola po kvalitnej zimnej príprave na sezónu výborne pripravená. Naplánovaných mala 27 pretekov, pričom prvé tri z nich vyhrala. Na štart ďalších sa však tento rok s najväčšou pravdepodobnosťou nepostaví.
„V prvom rade sa musí doliečiť a tiež zvládnuť prijímačky na strednú školu. Čo bude potom, uvidíme, ale po tejto skúsenosti by som bol najradšej, ak by už motokros nejazdila,“ priznal Roman Koričár.
