MARTIN. NITRA. Čerstvý sedemdesiatnik Ján Kŕč si v súčasnosti užíva radosti dôchodkového veku pri svojich vnúčatách. Z rodného Martina sa za nimi pred štyrmi rokmi odsťahoval do Nitry.
„S manželkou sme sa rozhodli, že musíme z blízka dohliadnuť na budúcnosť nášho rodu,“ s veľkým úsmevom na tvári vysvetľuje dôvody zmeny adresy.
Ján Kŕč s vnukom. (zdroj: ARCHÍV JK)Hokejový pád bol šok
Okrem pomoci pri starostlivosti o malé ratolesti i spod Zobora stále pozorne sleduje športové dianie v turčianskom regióne. Rovnako ako mnoho futbalových priaznivcov i jeho škrie, že martinský klub Fomat nemá vlastný stánok.
„To je asi najväčšia hanba ôsmeho či deviateho najväčšieho mesta na Slovensku. Úprimne prajem Fomatu, aby plány, ktoré klub má s výstavbou nového areálu, vyšli, ale budem stále tvrdiť, že futbal v Martine patrí ku sokolovni,“ zdôrazňuje.
Rovnako ako o futbale veľa písal i o hokeji. V našom regióne dlhodobo divácky najpopulárnejší šport prežil minulé leto klinickú smrť. Takýto dramatický vývoj udalosti nečakal ani ostrieľaný žurnalista.
„Ako novinár som síce zažil, že Martin vypadol z najvyššej súťaže, ale ani vo sne mi nenapadlo to, že raz bude s malou dušičkou čakať, či ho vôbec zoberú do najnižšej súťaže,“ priznal martinský patriot, ktorý prežil detstvo v Turčianskom Petre a hrával futbal za Trebostovo a Košťany.
Raketový štart kariéry
K žurnalistike sa dostal v roku 1974, keď začal pracovať v redakcii podnikových novín Turčiansky strojár, ktoré mali vtedy náklad 17-tisíc výtlačkov. Vtedajší šéfredaktor Oskár Lámi sa ho spýtal, či má rád šport a po kladnej odpovedi dostal na starosť aj túto časť novín.
Veľmi dobre si tiež pamätá na svoju prvú veľkú úlohu, ktorou ho ako novinára poverili.
„Noviny Turčiansky strojár dostali ocenenie od odborovej organizácie a ja som ho mal ísť prebrať. Ešte som nenapísal ani čiarku a už som v ruke držal cenu,“ spomína na raketový štart svojej kariéry.
Zažil počas nej množstvo zaujímavých príhod, ale veľmi rád spomína na to, ako raz zavítal do redakcie hokejový tréner Stanislav Beran a priviedol so sebou šestnásťročného chlapca. „Povedal mi, volá sa Oto Haščák, napíš o ňom niečo, pretože z neho určite bude reprezentant.“
Stal sa tiež dopisovateľom denníka Pravda, pre ktorý monitoroval hokejové a futbalové zápasy. V roku 1997, ako rád hovorí, začal pôsobiť na väčšom ihrisku. V redakcii Života Turca sa stretol s ďalším športovým odborníkom a výborným človekom Igorom Gabajom. Toto obdobie považuje vo svojej novinárskej kariére za najkrajšie.
Čas beží ako bláznivý
V našej redakcii oslávil i päťdesiatku.
„Boli sme u Mira Ruttkaya a Jaro Podhorský uvaril fantastický guľáš. Parádne sme sa zabavili a zdá sa mi, že to bolo včera. Ale ono to už je dvadsať rokov,“ krútil hlavou nad tým, ako rýchlo beží čas.
Ako novinár mal tú česť spolupracovať s množstvom vynikajúcich trénerov i športovcov. Svojimi článkami vyprevádzal ku kariére veľa mladých talentov. Nikoho nechce v rýchlosti menovať, pretože by sa mohlo stať, že na niekoho zabudne. Vždy však bude držať palce Turčanom i keď v súčasnosti žije na juhu Slovenska.
„Len mi prekáža, že tu v Nitre mám pod oknom umelú ľadovú plochu, vedľa je krásna mestská športová hala, modernizuje sa futbalový štadión a u nás stále nič,“ povzdychol si.
Tak ako Ján Kŕč navždy zostane pilierom turčianskej športovej žurnalistiky, podporným pilierom športu pod Martinskými hoľami boli dlhé roky strojárne. Tie by takisto mali v tomto roku okrúhlych sedemdesiat.
„Narodil som sa 15. apríla a strojárne sú májové. Vidíte, bol som tu ešte skôr a dnes som určite v lepšej kondícii ako oni,“ vo výbornej nálade zakončil našu debatu Ján Kŕč.
Janči, celá redakcia ti praje všetko dobré do ďalšej sedemdesiatky
