Na sklonku prvej svetovej vojny sa v srbskom meste Kragujevac v noci 2. júna 1918 vzbúrili vojaci Trenčianskeho 71. pešieho pluku. Vzbura bola najväčším prejavom odporu voči vojne a rakúsko-uhorskej armáde. Vojenský súd však 44 vzbúrencov odsúdil na trest smrti zastrelením. Ďalších šesť vojakov zahynulo hneď na mieste pri potlačení vzbury. Nedávno sme si pripomenuli sté výročie tejto tragédie.
Nikto ich nechcel zastreliť
Medzi popravenými bol aj 28-ročný Ondrej Kišša - prastarý otec Jaroslava Kráľa, súčasného starostu z Krpelian. Ako hovorí, tragické okolnosti vzbury ho vždy zaujímali.
„Už ako malý chlapec som so zatajeným dychom počúval rozprávanie pána Huťku, keď som s ním chodil pásť kravičku starému otcovi, keďže on vzburu
AKO ZAČALA VZBURA V KRAGUJEVACI
Iniciátorom najväčšej vzbury v rakúsko-uhorskej armáde bol Martin Riljak z Hornej Marikovej. Trvala síce len niekoľko hodín, no jej dôsledky boli tragické. Pri potlačení vzbury zahynulo šesť vojakov, ďalších 44 popravili.Príslušníkmi náhradného 71. pešieho trenčianskeho pluku v srbskom Kragujevaci boli najmä Slováci z Oravskej, Turčianskej a Trenčianskej župy. I preto ho posmešne nazývali "drotársky pluk". Tvorili ho najmä vojaci, ktorých prepustili z ruského zajatia. Bolo ich okolo 3000.
Na sklonku vojny už veteráni nemali mnoho chuti podstupovať vojenský dril, akým ich zaťažovali rakúsko-uhorskí dôstojníci.
Napätie medzi dôstojníkmi a mužstvom vyvrcholilo v deň žoldu - v nedeľu 2. júna 1918. Niekoľko vojakov nedodržalo večierku a posilnení alkoholom sa vracali neskoro do kasární. Medzi nimi i vyspevujúci Hornomarikovčan Martin Riljak, ktorého veliteľ izby určil na druhý deň na raport.
„Práve v tom momente však okolo izby prechádzala početná skupina oneskorencov z iných rôt a Riljak začal kričať: „Kamaráti, pomôžte, šikovateľ ma chce vziať na raport!“
Bežná iskra zažala plameň. Veliteľ izby dostal poriadny výprask a oneskorenci nezostali len pri tom. Vylámali skrine s puškami a nábojmi a spustili lavínu, ktorá sa už nevedela zastaviť. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste," uvádza sa v historických prameňoch, ktoré hovoria i o tom, že streľba sa preniesla aj do centra mesta.
Vzbúrenci vtrhli do kancelárií, zničili evidenčné záznamy a získali i pokladnicu s 110 000 korunami. Boli veľmi sklamaní, keď nenašli ostrú muníciu, ale len debničky s cvičnými nábojmi. I preto bola vzbura už o piatej nadránom potlačená.
Po piatich dňoch 44 vzbúrencov popravili na Stanovljanskom poli. Medzi nimi i Martina Riljaka.
(TASR)
osobne zažil. Často hovorieval, ako nikto nechcel popraviť slovenských vojakov.
Nakoniec k tomu prehovorili Bosniakov. Tí nechali našich vojakov pokľaknúť, zaviazali im oči a zastrelili ich,“ spomína Jaroslav Kráľ. Vzápätí začína dojímavý príbeh o svojom prastarom otcovi, keď už vedel, že bude zastrelený.
„Zmierený so svojím osudom požiadal svojho spolubojovníka a priateľa z našej obce Jozefa Poliaka, ktorý bol s ním v Kragujevaci, aby sa po jeho smrti postaral a zaopatril jeho dve deti a oženil sa s jeho manželkou, mojou prastarou mamou. Po návrate z frontu Jozef tento sľub kamarátovi dodržal a spolu s jeho ženou mali dokonca ešte jedno dieťa,“ vykresľuje krpeliansky starosta osudy svojich predkov.
Ako ďalej dopĺňa, po smrti jeho prastarej mamy, ktorá zomrela vo veku 32 rokov, sa Jozef Poliak opäť oženil.
Cesta do Srbska
„Na tomto príbehu treba vyzdvihnúť to, že hoci sa prastarký ocitol v strašnej životnej situácii a myslel na blížiacu sa smrť, nebol mu ľahostajný život jeho malých detí a manželky, na ktorých určite myslel aj počas pochodu na popravisko,“ hovorí Jaroslav Kráľ.
Toho v rámci slovenskej delegácie dokonca pozvali na pripomenutie si 100. výročia popravy rodákov, príslušníkov 71. pešieho pluku priamo do srbského mesta Kragujevac. Spomedzi 44 zastrelených vojakov bol Jaroslav Kráľ jediným žijúcim potomkom, ktorého sa podarilo skontaktovať Únií vojnových veteránov Slovenskej republiky.
Tá vyvinula iniciatívu spojenú s ich účasťou na pripomienke 100. výročia popravy slovenských vojakov v Kragujevaci.
„Do každej obce alebo mesta, odkiaľ pochádzal zastrelený vojak, sme starostom a primátorom poslali informáciu o plánovaných oslavách. Zároveň sme ich poprosili, aby nám do jutového vrecúška s erbom nabrali hlinu z ich obce, aby sme mohli potom na hroby našich vojakov v Kragujevaci vysypať pôdu z ich rodných miest,“ opisuje Miroslav Cambál, predseda klubu Žilina – Martin z Únie vojnových veteránov a dodáva, že z polstovky zaslaných vrecúšok sa mu vrátilo naspäť 45 kusov.
„Aby sme však zachovali pôvodnú dôstojnú myšlienku, vybral som sa osobne do obcí, odkiaľ nám vrecúška neprišli a nabral si hlinu sám,“ dodáva Miroslav Cambál.
Svoju históriu si veľmi vážia
Krpeliansky starosta, ktorý zaslal hlinu z rodného dvora jeho starej mamy – dcéry nebohého Ondreja Kiššu, sa na cestu do Srbska veľmi tešil. Ako hovorí, bola to preňho česť.
„Veľmi ma prekvapilo, že sa mi dostalo takej pocty, aby som ako súčasť slovenskej delegácie išiel do mesta Kragujevac, kde som počas pietneho aktu dokonca mal príhovor pred vysokopostavenými činiteľmi Srbska, Slovenska, kragujevskej radnice, predstaviteľmi armád, ako aj miestnymi obyvateľmi. Bol to silný zážitok. Škoda len, že sme sa ho nemohli zúčastniť všetci žijúci potomkovia od nás z Krpelian,“ referuje Jaroslav Kráľ.

Poctu obetiam vojen, popraveným srbským civilistom a slovenským vojakom v Kragujevci vzdali hold delegácie a príslušníci vojenských útvarov Srbska a Slovenska i vojnoví veteráni oboch krajín. Pietna slávnosť sa konala na Stanovljanskom poli pred vstupom na slovenský cintorín s dominantou pamätníka padlým hrdinom.
Starosta Krpelian si zo Srbska odniesol množstvo zážitkov. Ako súčasť slovenskej delegácie videl mnohé zaujímavé miesta i kultúrne programy. Už dlhšie plánuje zorganizovať zájazd do mesta Kragujevac pre obyvateľov Krpelian aj s cirkevným spevokolom. Dátum si stanovili na prelom augusta a septembra. Navštíviť chcú aj Slovákov žijúcich vo Vojvodine.
Záujem je vraj veľký. Jaroslav Kráľ hovorí, že na strašné vojnové udalosti nemôžme zabúdať a treba ich pripomínať aj mladým generáciám.
„Srbi to prežívajú oveľa intenzívnejšie. Žijú síce skromnejšie ako my, ale svoju históriu si vedia oveľa viac vážiť,“ dodáva na záver Jaroslav Kráľ.