MOŠOVCE. „Stred Tatier leží dolina, ohradená zo všetkých strán, sťaby záhrada, vysokými horami; zavlažuje ju a skoro na dve polovice rozdeľuje rieka Turiec, na severe ju zasa, akoby mimochodom, navštevuje a skryto bozkáva Váh.“
Tak začína Ján Kollár spomienky na detstvo a mladé letá. Mošovce, dedina, v ktorej sa 29. júla 1793 narodil, patrí medzi najstaršie v Turci. Sformovala sa z osady, ktorá tu - v kotline pod veľkofatranskými bralami - vznikla už v 13. stor. V roku 1378 jej kráľ Ľudovít I. Veľký udelil mestské práva podľa těšínskeho vzoru, no v skutočné mesto sa napokon nevyvinula. Feudáli z blízkych hradov Blatnica a Sklabiňa boli mocnejší.
Napriek tomu zostali Mošovce relatívne bohatým sídlom, ktorého obyvatelia sa živili nielen roľníctvom, ale i obchodom a najrôznejšími remeslami. Kronika zaznamenáva až 19 cechov. O význame a prosperite dediny hovorí aj chýrne evanjelické gymnázium, na ktorom učili kvalitní pedagógovia, ako i mnohí rodáci, z ktorých narýchlo spomeňme aspoň básnika a literárneho kritika Štefana Krčméryho, spisovateľku Annu Lackovú - Zoru alebo hudobného skladateľa Frica Kafendu.
Najvýznamnejší rodák
Už pri príchode do centra Mošoviec nás pomník, dielo sochára - portrétistu Fraňa Štefunku a architekta Dušana Jurkoviča, upozorňuje na najvýznamnejšieho rodáka Jána Kollára. Jeho rodný dom padol v roku 1863 za obeť požiaru, ale v posledných rokoch postavili jeho repliku.
Malý Kollár bol chlapec ako každý iný tej doby. Vynikal pokorou a túžbou po vzdelaní, ale nevyhýbal sa ani nezbednostiam.
Vo svojich Pamätiach z mladších rokov života spomína, ako sa takmer utopil v studni, do ktorej spadol, keď z nej chcel vytiahnuť loptu, ako takmer zamrzol v snehovej fujavici cestou zo školy, či ako sa osemročný podujal strážiť ovocie v záhrade a v noci mu zo starej hrušky spadlo rovno na hlavu poleno, ktoré niekto predtým vyhodil do konárov a pevne sa tam držalo, kým nezafúkal ostrejší severák. Nadovšetko miloval knihy.
