MARTIN. Po prírode chodí vždy s očami dokorán. Nepochybne zaujímavé zábery sa opäť podarili Eve Kuciakovej z Martina, ktorá sa so svojou ďalšou sériou fotografií nedávno pokúsila tentoraz o slovenský dvojrekord. Unikátnych 400 obrázkov detailov vlčích makov a 600 obrázkov na ľade mohli pri Martinčankinom pokuse o vytvorenie rekordu vidieť návštevníci Kultúrnej sály Kriváň vo Vrútkach.

Aký vyzerá život makov?
Nápad nafotiť vlčie maky zobrazujúce ľudské postavy v rôznych polohách vznikol, keď Eva Kuciaková zbadala v poli prvý zmysluplný tvar. Potom chodila dva roky k obilným lánom v Priekope či pri Žabokrekoch, kým nenazbierala dostatok rôznych záberov.
„Chcela som zachytiť maky ako postupne zakvitali a menili sa. Keď sa im červené lupienky pohybovali vo vetre vyzerali akoby tancovali. Na mojich obrázkoch je vlastne zobrazený celý život vlčích makov,“ objasňuje Eva Kuciaková.
Na jej fotkách nájdeme napríklad postavu baletky s bohatou sukničkou, rôznych vojakov, strašidlá, zaľúbený pár či tulákov.
Fotografovanie vlčích makov ale nie až také jednoduché, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Často sa to rovnalo doslova akrobacii. Keď chcela mať Martinčanka pekné pozadie, aby mak vynikol, fotila ho buď nasmerovaného proti tráve alebo obiliu sediac na zemi. Ak ale potrebovala modré pozadie, musela si ľahnúť do obilia.
Za fotkou aj do ľahu
Ako Kuciaková sama hovorí, bolo to najnáročnejšie fotenie, aké kedy robila.
„Keď som našla vhodný mak, upravila som si naokolo neho trsy trávy, aby neboli v zábere, ľahla si na zem a zaostrila, no a už keď som chcela cvaknúť, zafúkal vietor a tráva bola späť. Čiže opäť som musela vstať a všetko si pripraviť, a to dokonca aj niekoľkokrát po sebe. Cítila som sa ako na vojenskom výcviku,“ so smiechom opisuje E. Kuciaková, ktorej sa svojou ležiacou polohou v poli podarilo neraz vystrašiť okoloidúcich.
„Pristavovali sa pri mne napríklad cyklisti a pýtali sa, či mi nie je zle, keď ležím, ale potom zbadali foťák, tak pochopili. Mnohí ma už najmä na poli pri Žabokrekoch poznali a zdravili ma. Však som tam chodila dva roky,“ spomína si.

Umelec mráz
Druhá séria Martinčankiných fotografií zas zachytáva všakovaké obrázky vytvorené mrazom na ľade. Aj tieto dávala dohromady dva roky. Hovorí, že prvý rok si viac menej monitorovala okolie, kde by našla najkrajšie obrázky. Mráz tie najpútavejšie vytváral na kalužiach, mlákach pri garážach, výtlkoch od áut a občas i v potokoch či jazierkach.
„Musela som ísť fotiť skoro ráno, kým deti nešli do škôlky alebo školy, lebo ony rady skáču po zamrznutých kalužiach, keďže im praskajú pod nohami a obrázky by mi zničili,“ vysvetľuje E. Kuciaková, ktorá sa pre túto svoju záľuba naučila sledovať počasie.
Už vie, aké obrázky sa vytvoria pri konkrétnych stupňoch Celzia. Niekedy akoby mráz kreslil iba tenkou ceruzkou, inokedy zas plným štetcom. Vždy podľa toho, ako tuho mrzlo.
„Mráz je veľký umelec a fakt si dáva záležať. Ja potom už len zachytím autentickú prírodu,“ usmieva sa Martinčanka. Na ľade sa jej tak podarilo odfotiť napríklad rôzne zvieratá, ľudské tváre, predmety z domácnosti, ale tiež veľa ponožiek a topánok.
„Akoby chcel mráz v ten deň ľudí upozorniť, že bude poriadna zima, tak aby si dali teplé ponožky a čižmy,“ vysvetľuje možnú symboliku
Nahnevaný ľadovník
Na jazierku pri martinskom Atiláku objavila E. Kuciaková tiež zaujímavé znamenia z prírody.
„Na internete som čítala diskusiu, ako sa ľudia hnevajú, že deti hádžu na jazierko kamene, aby zistili či je ľad pevný. No a keď som tam zašla, na zamrznutej vode som zbadala obrázok namosúrenej postavičky, ktorá akoby hromžila smerom na breh na deti, aby viac nehádzali skaly. Nazvala som ho Nahnevaný ľadovník,“ približuje symboliku svojho záberu Eva Kuciaková, ktorá sa čoskoro dozvie, či komisia uznala jej pokus o dvojrekord s fotografiami. Ak by to vyšlo, bola by už päťnásobnou držiteľkou slovenského rekordu. Predtým ho získala za zábery na brezovej kôre, za rekordný počet detských veršovaniek a za obrázky vo vtáčom truse.