Keď vám ponúkli pozíciu športového riaditeľa, váhali ste, či ju prijať?
– S vedením klubu sme boli spolu v kontakte prakticky od chvíle, keď začal Martin hrať druhú ligu. Celé sa to pieklo takmer rok, takže bolo dosť času poriadne zvážiť všetky okolnosti. Skôr som sa pohrával s myšlienkou skončiť aktívnu hráčsku kariéru. Dal som však na radu najbližších a okolia, že by ešte bola škoda zavesiť korčule na klinec. Našli sme riešenie, ktoré vyzerá tak, že by mohlo fungovať. Čas ukáže, či naozaj fungovať bude.
Ján Tabaček. (zdroj: ROMAN MIĽAN)S Jaroslavom Markovičom ste viedli letnú prípravu na suchu, prijali ste pozíciu športového riaditeľa a ešte musíte plniť aj hráčske povinnosti. Ako to zvládate?
– Nečakal som, že to bude až také náročné. Postupne si však hľadám optimálnu cestu a spôsoby, ako všetko skĺbiť. Zatiaľ svoje povinnosti zvládam aj keď v tejto fáze ešte musím robiť niektoré veci na úkor rodiny. S pribúdajúcimi časom je to ale stále lepšie, veci sa postupne začínajú utriasať a dúfam, že to v podobnom trende bude pokračovať.
V novej pozícii ste ešte krátko, no skúste povedať, čo bolo pre vás najťažšie zvládnuť?
– Asi najväčšiu obavu som mal z toho, ako chalani príjmu skutočnosť, že budem s nimi sedieť v jednej kabíne a zároveň budem i funkcionár. Stále sa viac cítim ako hráč a dúfam, že to tak zoberú i spoluhráči.
Ako hráč ste podpisovali zmluvy so Spartou Praha, Slovanom, Košicami, špičkovým švajčiarskym klubom ZSC Lions či fínskou Tapparou Tampere. Môžete teraz využiť aj tieto skúsenosti?
– Určite je veľkou výhodou skúsiť na vlastnej koži, ako sa s hráčmi pracuje v popredných kluboch. Pozitívne veci, ktoré som zažil, sa budem snažiť v čo najvyššej, ale rozumnej, miere vniesť do fungovania martinského klubu.
Porovnávanie s hokejovým Českom je u nás stále témou. Ako sme za našimi západným susedmi ďaleko?
– Ťažko sa veci porovnávajú takto vo všeobecnosti. Ja som pôsobil v Sparte, ktorá bola ekonomicky veľmi silná a už vtedy, čo je približne dvanásť rokov dozadu, fungovala po každej stránke na špičkovej profesionálnej úrovni. Netrúfnem si povedať, či podobný level dnes už nejaký slovenský klub dosiahol.
Ja pozícia športového riaditeľa či manažéra postom, na ktorom si viete predstaviť svoju budúcnosť?
– Je to veľmi zaujímavá práca, baví ma, ale robím ju zatiaľ veľmi krátko, aby som vedel jednoznačne odpovedať. Určité predstavy a plány však mám. Takou mojou víziou je v budúcnosti skĺbiť post športového riaditeľa a trénera, tak ako to funguje v niektorých špičkových kluboch. Ale to sa pozeráme dosť dopredu.
Získali ste päť slovenských majstrovských titulov, dva české a jeden slovenský. Vyzerá to tak, že pri hľadaní pôsobiska ste sa rozhodovali správne. Čo by ste v tomto smere poradili mladým hráčom?
– V prvom rade treba na sebe poctivo pracovať, bez toho to nejde. Robil som veci navyše a nie s tým úmyslom, že budem zarábať veľké peniaze, ale preto, že ma to bavilo. Ak máte hokej radi a časom vás neomrzí podriaďovať mu, povedzme, aj súkromný život, je to ďalší dobrý signál. Potom prídu i ponuky od dobrých klubov, kde je predpoklad dosiahnuť úspech.
Zvažovali ste pri podpisovaní zmluvy aj to, či má klub šancu bojovať o titul?
– Viacerí ľudia ma odhovárali pred pôsobením v Slovane, že to tam nie je dobré. Takisto mi vraveli, že v Sparte sa Slovákom nedarí presadiť. Pri ponukách som ani tak nezvažoval, či má mužstvo šancu na titul, ale všade som šiel v prvom rade s tým, že sa tam chcem presadiť, pravidelne hrávať a nie vysedávať na lavičke.
Váš mladší brat Peter hráva poľskú ligu za Osvienčim. Nie je teraz pravý čas zahrať si spolu v jednom drese?
– Pred tromi rokmi, keď som sa vrátil do Martina, už tu takáto myšlienka bola. Tiež sme sa spolu s bratom na túto tému bavili. Peťa však už v Osvienčime majú za svojho. Tuším tam už začne desiatu sezónu a neviem, či majú v tíme niekoho dlhšie. Mal už ponuky z kvalitnejších poľských klubov, ktoré mu dávali aj lepšie finančné podmienky, ale odmietol ich, pretože s Osvienčimom má dobrú skúsenosť a cíti sa tam skoro ako doma. Pomaly však dokončuje dom, ktorý stavia v Turci, takže šanca zahrať si spolu za Martin tu je. Uvidíme, možno o rok.
V posledných rokoch sa martinskému klubu darí vychovávať veľa mládežníckych reprezentantov. Môže byť pre nich výhodou, keď pri prechode k seniorom najskôr skúsia prvú ligu, akoby hneď skočili do najvyššej súťaže?
– Nič lepšie sa im ani nemohlo stať. V extralige by odchovanci toľko priestoru, akým im chceme dať teraz, s najväčšou pravdepodobnosťou nedostali. Tiež som seniorskú kariéru štartoval v prvej lige v tíme, kde hral i Rado Somík. Vyhral som sa, získal sebavedomie, skúsenosti a výborný základ do ďalších rokov. Presne toto teraz ponúkame silnej mladej generácii, ktorú aktuálne v klube máme. Je len na chalanoch, ako sa šance chytia. Ešte dodám, že ak niekto z nich výkonnostne vystrelí a dostane možnosť hrať vyššie, určite mu v ďalšom napredovaní brániť nebudeme.
Z nových posíl je pre našich fanúšikov asi najväčšou neznámou Jakub Langhammer, pričom s českým útočníkom ste v minulej sezóne hrali v Litovskom Mikuláši. Aký je to hokejista?
– Boli sme spolu aj tri roky na Sparte, keď bol ešte mladík (smiech). Má odohraných množstvo sezón v českej extralige, a to veľa naznačuje. Nie je výbušným typom hokejistu, skôr vie spoluhráčovi naservírovať prihrávku, rozvinúť útok, vyhrať buly, podržať puk a tiež kvalitne brániť. Čakáme tiež, že svojimi skúsenosťami dokáže pomôcť mladým chalanom. Ak by som ho mohol s niekým porovnať, tak podobný herný prejav má Jožko Stümpel.
Tento týždeň už mužstvo začalo s prípravou na ľade. Tešíte sa, ako si vyvetráte hlavu?
– Celkom áno. Najviac sa však teším na to, keď už začne sezóna a odohráme prvý zápas. Stále mám v pamäti spomienku na minulý rok, keď som prišiel na prvý domáci duel Martina v druhej lige proti Rimavskej Sobote a v hľadisku bolo takmer 2-tisíc ľudí. Keď hráči nastupovali na ľad, diváci vstali a začali tlieskať, čo bolo fantastické gesto. Vtedy som si povedal, že som ani nemusel ísť do Mikuláša a radšej som mohol zostať doma. Verím, že i v novom ročníku budeme predvádzať také výkony, aby nám fanúšikovia mohli podobným spôsobom ďakovať a fandiť.
Ako bude v praxi fungovať spolupráca medzi vami a trénermi?
– Komunikácia je nadstavená tak, že každý si môže povedať svoj názor, pochopiteľne, rozhodujúce slovo má ten, na ktorého pleciach je najväčšia ťarcha zodpovednosti. Hlavnú časť tréningu povedie Róbert Spišák, potom si v individuálnej časti Rado zoberie pod patronát útočníkov, ja zas obrancov a doladíme s nimi potrebné veci. Jaro Markovič pomôže v posilňovni pri kondičnej časti. V zápasoch budem len ako hráč a zasahovať do trénerských vecí určite nebudem a ani nechcem, pretože si to ani neviem predstaviť. Počas prípravy nenastúpim na všetky duely a z tribúny budem sledovať predovšetkým mladých hráčov. Získane poznatky potom odovzdám trénerom. Spolu s Radom ale ideme do toho predovšetkým s tým, že sa chceme čo najviac naučiť a čo najviac vecí pochytiť od skúseného kormidelníka Róberta Spišáka.
