MARTIN. Podľa dostupných bibliografických záznamov reagovalo na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa 21. augusta 1968 - 68 (!) slovenských básnikov a spisovateľov žijúcich doma i zahraničí. Nechýbajú medzi nimi ani tvorcovia, ktorí majú bezprostrednú spojitosť s Martinom, respektíve s regiónom Turca. Konkrétne ide o poetku, autorku kníh pre deti a prekladateľku Mašu Haľamovú (28. 8. 1908 Blatnica – 17. 7. 1995 Bratislava), prozaika, básnika, rozhlasového a televízneho dramatika, redaktora a prekladateľa Dušana Kužela (7. 9. 1940 Martin – 18. 12. 1985 Bratislava) a básnika, autora literatúry pre deti Ondreja Nagaja (21. 2. 1940 Ratkovské Bystré).
Azda nezaškodí, keď pripomenieme, že M. Haľamová bola v auguste 1968 redaktorkou vo vydavateľstve Mladé letá v Bratislave, D. Kužel redaktorom vychyteného časopisu Kultúrny život a jediný žijúci z nich – O. Nagaj – učiteľom na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Tornali (od roku 1969 má trvalé bydlisko v Turčianskych Tepliciach).
Sonet pre Danku zastrelenú 21. VIII. 1968
DUŠAN KUŽEL
Oči ti ako slnko zašli za skaly
a nepôjdu už, nesmelé i pyšné,
do záhrad zbierať vysnívané višne,
kde sa vždy s denný svetlom láskali.
Ako keď skočia mrazy do studní
a voda rýchlo zovrie svoje päste,
tak chodíš od tej chvíle na námestie,
kde nesmie nikto vyriecť – zabudni!
Ty predsa kráčaš. Z kríža nezložená
ľahučko poskakuješ cez hory i ústa.
A zem ťa víta, stojac na kolenách.
Malíčkom rúcaš hradby všetkých sústav
a jak črepinka, ostro zalomená,
budeš vždy pichať, kde je duša pustá.
(Kultúrny život, roč. 23, 30. 8. 1968, č. 34, s. 1)
Osobitnú kategóriu predstavujú dvaja renomovaní autori, ktorých uverejnené texty o augustovej invázii vznikli v neskoršom období. Literárny historik a kritik, kultúrny historik, esejista, prozaik a publicista Július Vanovič (11. 4. 1935 Dražkovce) bol v čase okupácie redaktorom Mladej tvorby, prozaik, literárny kritik, esejista, básnik a protagonista literárneho disentu v ére tzv. normalizácie Ivan Kadlečík (8. 4. 1938 Modra – 15. 7. 2014 Pukanec) vtedy pôsobil v Matici slovenskej v Martine. V novembri 2008 bolo I. Kadlečíkovi – „za vynikajúce tvorivé výkony a významné výsledky v umeleckej a publicistickej činnosti“ – udelené čestné občianstvo metropoly Turca.
Kolegyne plakali, lebo nás obsadili Rusi
„V ten krásny letný deň 21. augusta 1968 som ráno vstal, umyl si tvár a zuby a išiel do práce v Matici slovenskej v Martine. Kolegyne plakali, lebo vraj v noci nás obsadili Rusi a bohvie, čo teraz s nami bude. Potom sa na schôdzach a zhromaždeniach začali písať a podpisovať prehlásenia, protesty, rezolúcie, aby bolo čo o niekoľko mesiacov a rokov odvolávať, popierať, zabúdať a dištancovať sa.
Spojenecké tanky Varšavskej zmluvy nás dočasne porazili len mocensky a politicky. Bolo to dňa 21. brežneva. Vtedy sme zvíťazili morálne, eticky i esteticky, podobne ako štúrovci v rokoch meruôsmych, lebo spoločenská aj individuálna hladina malomeštiackeho egocentrizmu v krvi klesla na minimum aspoň na čas, koncom augusta, ešte azda aj v septembri a októbri, to bola krása. Potom začala čoraz prudšie stúpať, až sme napokon prehrali sami nad sebou a vlastnú hanbu zvaľovali na Rusov.“(IVAN KADLEČÍK: Žiť sa dá len autobiograficky. Pamäti. Vydal Koloman Kertész Bagala, 2004, s. 56 – úryvok)
