MARTIN. Alexander Slačka nie je umelec, ktorého možno v Turci bežne stretnúť. Sám hovorí, že je ako lastovička. Na jeseň odlieta, na jar sa vráti. Približne osem mesiacov v roku žije v Taliansku u dcéry a tie zvyšné trávi doma – v Turci, v Martine.
„Kamaráti mi hovoria, že mrhám talentom, keď ma nestretnú každý deň tu, v Turci. Myslia si, že nemaľujem. Ale nemajú pravdu. Maľujem, tvorím stále,“ pripomína.
A teraz sa pripomenie komornou výstavou. Položartom-polovážne hovorí, že je zostavená z diel, ktoré vznikli pod stromami. Preto je miesto jeho výstavy nekonvenčné – v krčme Pod smrekom na Stráňach, na Ulici SNP v Martine.
„Bude trvať iba dva dni a bude určená pre kamarátov,“ pozýva na vernisáž 18. augusta o 17. h. „Taká slezina to bude. Nech prídu všetci, ktorí ma poznajú i všetci, ktorí sú zvedaví, čo som za ostatné roky namaľoval. V tento i na druhý deň.“

Má to byť taká všehochuť. Aj obrazy, aj maľby na sklo, aj vysekané a maľované obrazy v dreve, aj spomienky na Taliansko...
Alexander Slačka
Svoj výtvarný talent formoval v niekdajšej ĽŠU v Martine, nasýtil ho v kontakte s takými osobnosťami, ako boli Jozef Vongrej, Oľga Krýslová, Milan Štefunko i kamarát Fero Kalina. Splnenie sna – študovať na škole s umeleckým zameraním – mu život nedoprial, v časoch totality iba jedno dieťa mohlo na takejto škole študovať a už bol na nej jeho brat. Vyskúšal rôzne smery, keď sa pridal k neprofesionálnym výtvarníkom. Pôsobil pod vedením Alžbety Štefunkovej, Stana Troppa, Jozefa Danča... Potom sa vydal na vlastnú cestu, na ktorej istý čas podnikal v kamenárstve. Na svojom konte má tisícky obrazov, desiatky plastík či keramických predmetov. Prevažná časť jeho tvorby si našla miesto v súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí.
„Tá krajina je veľmi inšpiratívna, pekne udržiavaná, staré sa tu snúbi s novým. Taliani majú úžasný vzťah k výtvarnému umeniu, všetko, čo vytvorili generácie umelcov hlboko do minulosti, si vážia, udržiavajú. Staré domy nezbúrajú, nechajú ich také, ako ich navrhli, postavili a dotvorili architekti, stavitelia i umelci v minulosti a pristavujú k nim stavby nové, dnešné. Vôbec sa nebijú, všetko tam ladí a tvorí atmosféru, ktorej sa neviem nabažiť,“ vyznáva sa A. Slačka.
Hovorí, že v Taliansku nemá inú robotu, iba sa starať o dcérinho psa a maľovať. A tak maľuje, hrá sa s farbami, témami, žánrami. Ale občas zatúži vrátiť sa domov. A aby to nebolo iba o turistike a tvorbe, zorganizuje výstavu. „Nech sa ľudia pozrú na pekné obrazy, porozprávajú sa o nich, nech sa pri nich zastavia, keď si sadnú na pivko, nech im spríjemnia deň. Nič iné si neželám,“ hovorí.
Turčianskej výtvarnej verejnosti sa A. Slačka predstavuje opäť po zhruba štyroch rokoch. Ostatnú výstavu mal na Obecnom úrade v Hornej Štubni. „Nazval som ju Kráčam sám, lebo vtedy som sám aj bol. Teraz to už neplatí. Sám nie som a som spokojný,“ uzatvára A. Slačka.