Hubárska sezóna sa pomaly rozbieha, dozrievajú lesné plody a ľudia sú častejšie v lese ako inokedy. Navyše do hôr ich to ťahá aj počas dovoleniek, kedy sa vyberú na rôzne výlety či výstupy. Majú sa obávať stretnutia s medveďmi?
– Stále je to skôr výnimočná udalosť ako bežný jav, ale samozrejme, stať sa to môže. Najmä vtedy, keď hubár či turista vybočí z chodníka a preráža si cestu rôznymi húštinami či mladinami, kde medvede väčšinou spia. A ak sú tie húštiny niekde pri vode, tak pravdepodobnosť, že na nich narazíte, je ešte väčšia. Keď už sa človek predsa len ocitne mimo chodníka, tak je dobré občas palicou dobre pobúchať po strome alebo si sem tam zakričať, čím aj zviera upozorníte na to, že ste v lese. Dá sa tak vyhnúť nepríjemnému momentu prekvapenia.
Juraj Žiak sa zaoberá aj enviromentálnou výchovou. (zdroj: ROMAN KOPKA)Turistické chodníky sú teda pre ľudí bezpečné?
– Spravidla áno. Zvieratá, vrátame medveďov, majú turistické chodníčky dobre zmapované a počas dňa sa im väčšinou vyhýbajú. Iné je to ale večer či v noci, kedy je už v lese menší ruch a vtedy je ich možné stretnúť aj na takýchto miestach. Vhodné je, aby človek nechodil do lesa sám. Predsa len, keď ste vo dvojici, tak sa aj rozprávate a napríklad medvede sú natoľko inteligentné, že keď začujú ľudský hlas, tak sa stretnutiu s človekom vyhýbajú.
Prečítajte si tiež: Keď sa im stretli oči, šelma zaútočila na hubára zo Sučian bez zaváhania Čítajte Keď predsa len k stretnutiu dôjde, ako medvede reagujú?
– Podobne ako ľudia. Niektoré sa zľaknú a v panike ujdú. Starší jedinci sú zas sebavedomejší, ale hneď neútočia. Skôr sa rozhliadnu a väčšinou odídu po svojom. Nedávno sme to zachytili aj na zázname jednej z našich online kamier. Kolega bol po fotopascu, vôbec medvedicu vo svojej blízkosti neregistroval, no ona ho začula prichádzať, postavila sa na zadné, natiahla pach a v momente ušla preč. Ale sú aj cholerickejšie povahy, ktoré sa bez váhania rozbehnú oproti vám. Nedá sa vždy stopercentne predvídať, ako medvede zareagujú.
Akých chýb sa v lese dopúšťame?
– Častou je napríklad tá, že zoberieme zo sebou psíka a necháme ho voľne sa v lese pohybovať. Musí byť na vôdzke, čo predpisuje lesný i poľovný zákon a aj návštevný poriadok národného parku. Je to i preto, aby neplašili či inak atakovali poľovnú zver.
Ako sa pes zvykne správať?
- Pes zavetrí medveďa, vystopuje ho, šteká po ňom, a keď sa k nemu šelma priblíži, tak sa na deväťdesiat percent zľakne, uteká sa schovať k pánovi, čím ho ohrozí. Keď je pes na vôdzke a niečo zavetrí, tak sa trhá, je nepokojný, breše. Vtedy treba zastať a čakať a väčšinou medveď sám z takto vzniknutej situácie vycúva.
A keď nie?
– Uvedomujem si, že keď takéto niečo nastane, udeje sa to v priebehu niekoľkých sekúnd a málokto si spomenie na nejakú radu. Ale dobré je ostať stáť, dať ruky nad hlavu a hrubým hlasom zakričať. Vo veľa prípadoch toto medveďa zabrzdilo, otočil sa a utekal preč. Keď už je ale kontakt neodvratný, tak sa treba schúliť do klbka, rukami si chrániť tvár a nastaveným chrbtom brucho. Dôležité je sa aj nehýbať, vtedy zviera, väčšinou, o vás stráca záujem. Samozrejme, ak sa bránite, kopete ho, tak aj medveď útoky zintenzívňuje.
Je medveďov v našich končinách veľa, sú premnožené?
– Je ich o niečo viac ako trebárs v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, ale nemyslím si, že sú nejako zvlášť premnožené. Ľudia si to ale väčšinou myslia, pretože s nimi častejšie prichádzajú do kontaktu ako v minulosti. Je to ale tým, že medvede zásadne zmenili svoje správanie. Kedysi sa u nás v Turci pestovali vo veľkej miere zemiaky, teraz je všade kukurica, čo ich láka. Zbehnú si po ňu na polia a bez väčšej námahy sa nakŕmia. A to platí aj o diviakoch i jeleňoch.
