MARTIN. Smutný, no symbolický názov niesla kedysi cesta, ktorá teraz smeruje od Rímskokatolíckeho kostola sv. Martina v centre Martina k súčasnému Národnému cintorínu. Vtedajší dlhoročný richtár Andrej Švehla ju nazval Smrtnou ulicou, a to preto, lebo spájala miesto posledného odpočinku s mestom.
Prešli ňou smútočné sprievody i prezidenti
Ulica mohla vzniknúť okolo roku 1780, v čase keď sa na svojom mieste začal formovať aj dnešný Národný cintorín.
Turčianskou panelovkou cez víkendy neprejdete, pre opravy ju uzavreli Čítajte „Podľa nariadenia z polovice 18. storočia za vlády Márie Terézie sa mali zrušiť všetky vnútromestské cintoríny. Tie boli zväčša stavané v okolí kostolov, čo bol prípad katolíckeho Kostola sv. Martina. Nové cintoríny sa mali postaviť mimo mesta či obce, a preto bol v Martine zriadený nový cintorín na lokalite Hora, ktorý dnes poznáme pod názvom Národný cintorín,“ vysvetľuje známy zberateľ starých fotografií Igor Dobrovolný.
Ako ďalej dodáva, rušenie vnútromestských cintorínov nariadila od roku 1741 Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave ako určité hygienické opatrenie, keďže v krajine sa často vyskytovala cholera a mor.
Smrtnú ulicu vtedajší stavbári vymerali tak, že ju viedli od osi hlavného oltára Kostola sv. Martina až po vstup do cintorína. Táto cesta bola v roku 1929 dokonca jednou z prvých, ktoré v Turčianskom sv. Martine vyasfaltovali. Nový asfalt tu naťahovali pracovníci firmy Varinasfalt.
„Smrtnou ulicou tak prešlo množstvo smútočných sprievodov, ako aj veľa významných hostí, ktorí navštívili Národný cintorín. Za 1. ČSR to bol dokonca i prezident Tomáš G. Masaryk či Edvard Beneš,“ menuje I. Dobrovolný.
Synagógu nahradila zastávka
Táto lokalita sa však stala legendárnou tiež vďaka krčmárovi Jozefovi Kašubovi, ktorý si na Smrtnej ulici, a neskôr aj na Kollárovej, postavil hostinec. V obidvoch sa schádzali osobnosti martinského kultúrneho života. Kašuba sa priatelil s viacerými maliarmi a spisovateľmi a tí ovplyvnili aj jeho literárnu činnosť.
