Je na Slovensku málo lekárov?
– Vyzerá to, že áno, hoci keď urobíme medzinárodné porovnania, tak je ich u nás približne toľko, ako v iných európskych krajinách. Dokonca oproti Poľsku máme o tretinu viac lekárov. Problém je v tom, že sú nevhodne rozdelení. Pomerne veľa ich je v nemocniciach a menej je ich v teréne – v obciach.
Prečo je to tak?
– Lekári, ktorí slúžili v obciach, postupne vymierajú. Priemerný vek všeobecných lekárov je šesťdesiat rokov a viac. Náhrada za nich nie je aj preto, že nemocnica lekárom poskytuje istoty bez väčšieho rizika. Súkromný lekár podniká, zamestnáva sestričku, vedie účtovníctvo, je zahrabaný množstvom administratívy, ktorá nesúvisí so zdravotnou starostlivosťou. Nie každého to baví, nie každý sa chce pohybovať v riziku, neistote.
Ako sa dá nedostatok všeobecných lekárov v obciach a mestách riešiť?
– Máme tu rezidentský program, ktorý pomáha z absolventov medicíny vychovať všeobecných lekárov. Najaktuálnejšie riešenie nedávno predstavila ministerka zdravotníctva spolu s premiérom. Ide o projekt stratifikácie nemocníc. Niektoré akútne by sa zatvorili, resp. by sa zmenili na nemocnice s dlhodobou starostlivosťou, čo by uvoľnilo lekársky a aj sesterský personál. Ten by následne mohol poskytovať zdravotnú starostlivosť v ambulantnej sfére. Nie je to nový nápad, táto myšlienka tu je možno aj pätnásť rokov, no vždy to zlyhalo na chýbajúcej politickej vôli.
V čom je problém?
- Nikto nie je ochotný dobrovoľne si nechať zatvoriť nemocnicu, aj keď všetci vedia, že nie je dobrá a že sa chodí do nej umierať. Naopak, na konci dňa, keď dôjde na lámanie chleba, tak ju mnohí prídu brániť svojimi telami. Na Slovensku ste takmer každý rok vždy pred nejakými voľbami, vždy ide o nejaké politikum. Preto som aj trochu skeptický, či sa takýto projekt podarí aj reálne presadiť.
Ako hodnotíte fakt, že sa obce a mestá snažia zabezpečovať zdravotnú starostlivosť, nie je to úloha niekoho iného?
– Nečudujme sa primátorom a starostom, že prichádzajú s rôznymi riešeniami, pretože sú prví, ktorí pociťujú nespokojnosť občanov. Tí nepôjdu protestovať pred ministerstvo do Bratislavy, ale nájdu si najbližšiu bútľavú vŕbu, ktorú poznajú a tou je starosta. Je mi veľmi sympatické, o čo sa samosprávy snažia, no jedným dychom treba povedať, že to nie je ich primárna úloha, lebo len suplujú nefungujúci zdravotný systém, ktorý by mal zdravotnú dostupnosť zabezpečiť vlastnými nástrojmi. Keď to samospráva robí, tak je to len znak toho, že zdravotníctvo u nás nefunguje tak, ako by malo. Toto nie je dlhodobo udržateľný stav.
