Aký bol august 1968 v Turci? Ako o ňom dnes – po polstoročí zmýšľajú obyčajní ľudia a aké dokumenty opatrujú na tento mesiac i mesiace po ňom? Tak aj o tom je najnovšie číslo MY Turčianske noviny.
- Ján Midžiak z Vrútok končil v roku 1968 štúdium na Karlovej univerzite a brigádoval v Československom rozhlase. To jeho hlas sa ozýval éterom, upokojoval ľudí a ubezpečoval, že pravda zvíťazí. Hovoril, až kým vysielanie neprerušila streľba. Jeho mama si myslela, že zomrel, no on prežil. Diplom mu už nedali a nemohol sa venovať milovanej egyptológii.
- Herec Ján Mistrík hovorí, že jeho manželka ho počula v pohnutých augustových dňoch po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy iba vtedy, keď vysielal Kriváň. Slobodný vysielač a ľudia, ktorí ho obsluhovali, sa presúvali po krytoch civilnej obrany, kým ich „bratia“ neumlčali. Komunisti takmer umlčali aj známeho herca. Na pár rokov akoby prestal existovať.
- Môj muž sadol na bicykel, zobral fotoaparát a prebehol celý Martin, hovorí Emília Farkašová. Podarili sa mu urobiť unikátne zábery armády postupujúcej cez Turiec. Hovoril aj s vojakmi. Vraj sa báli, že ich nepustia domov, aby nepovedali pravdu o tom, že žiadni kontrarevolucionári v Československu nie sú.
- Namiesto brány cez múry, aj to dôkaz kultúry – toto heslo zavesili ľudia na strojárne v Martine. Tanky sa totiž rozhodli obsadiť fabriku nie cez bránu, ale prebúrali múr medzi administratívnou budovou a zdravotným strediskom. Vraj sa báli mín, a tak legálnu cestu do fabriky ignorovali.
