MOŠOVCE. Aj to osudné ráno začalo pre Máriu Šavlovú z Mošoviec spočiatku ako každé iné. Spolu s manželom bývali i so svojimi rodičmi v jednom dome. Keď sa zobudila, vošla do kuchyne, tak ako obvykle.
„Mama plakala, ocko počúval rádio a povedal mi: čuš a počúvaj! Keď som zistila, o čo ide, plačom som utekala zobudiť manžela. Tiež sa poriadne vyplašil, schytil desiatu aj s taškou a bežal na autobus do roboty na ČSAO do Turčianskych Teplíc,“ spomína si Mária Šavlová.


„Okolo deviatej hodiny ráno dobehla svokra, aby som jej išla pomôcť odniesť vrece múky z obchodu, že ak príde vojna, aby mala čím kŕmiť prasa. Múku sme odniesli domov, ale potom so mnou bolo zle-nedobre, lebo som bola v deviatom mesiaci tehotenstva,“ vykresľuje Mošovčanka a dodáva, že privolaná sanitka neprišla a tak museli po susedoch zháňať niekoho, kto ju odvezie do nemocnice. Cesta do Martina bola podľa jej slov strašná. Všade mladí ruskí vojaci, ale keďže Mária dobre ovládala ich jazyk, bez problémov ich púšťali.
„Prišli sme na hliadku do Príboviec, kde už boli dvaja starší a tí nám nechceli dovoliť ísť ďalej. Neviem, či mi nerozumeli, ale potom som s plačom vystúpila z auta a ukázala na bruško. Jeden z vojakov mi ho chytil, zrejme overoval, či to nemám vypchávku. Začala som riadne revať, nasadla do auta a už sme šli rovno do nemocnice,“ opisuje zapeklitú situáciu Mária Šavlová, ktorá pre ukrutné bolesti ledva prišla do pôrodnice.
„Ani sa ma nestačili opýtať kto som a už som rodila. Pôrod som našťastie nemala ťažký a narodil sa mi krásny zdravý synček,“ pokračuje v rozprávaní. Ako však ďalej dodáva, potom u nej nastali komplikácie a skoro vykrvácala.
„Ešte si pamätám ako ku mne pribehol nejaký doktor i sestra a viac už nič, zrejme som omdlela. Nikdy na ten strašný deň nezabudnem. Všade vojaci, do toho pôrod a veľký strach o budúcnosť. Synček našťastie dobre rástol, dobre sa učil, až na ruský jazyk, z ktorého mal dvojku,“ uzatvára svoj príbeh Mošovčanka.