V piatok 29. septembra 1944 vyslal poručík Marčuk do Sklabinského Podzámku dvanásťčlennú partizánsku hliadku. V tom istom čase išla zo smeru od Sklabine do turčianskej dediny jedenásťčlenná nemecká hliadka. Pri pri schádzaní dolu Prieslopom stretla hluchonemého pastiera Pavla Václavíka zo Sklabinského Podzámku. Keď mu vo vreckách Nemci našli dve prázdne nábojnice, ktoré kdesi našiel, vojaci divízie SS-Galitzien ho na mieste zastrelili.
Potom pokračovali smerom do obce učupenej pod horou. Jeden z miestnych ich informoval, že partizáni v obci nie sú. Rovnakú odpoveď dostali aj partizáni v lese, keď kráčali k dedine: „Nemci v dedine nie sú.“
Obe skupiny sa stretli na konci usadlostí, kde od domu Jána Blahušiaka začali partizáni strieľať na fašistov. Jeden z Nemcov bol na mieste usmrtený…
Viac sme sa na túto udalosť, ktorá viedla k vypáleniu dediny, spýtali ešte žijúceho obyvateľa obce, 87-ročného Andreja Očku (všetci ho však volajú Ondrej). V čase prestrelky mal 14 rokov.
Čo ste práve robili, keď Nemci vošli do dediny?
- Rajtárovali sme zrno, čistili ho. Nemci šli hore dedinou popred náš dom. My sme si robili svoje… Po čase sme započuli streľbu, spozorneli sme, čo sa robí. Pozrel som sa smerom, odkiaľ prichádzala streľba a uvidel som, ako padajú guľkami polámané konáre zo slivák.
Ako ste zareagovali?
- Vravím ujcovi: „Strieľa sa, utekajme, padajú konáriky.“ Tak sme sa náhlili skryť sa do pivnice. Keď sa všetko utíšilo, vyšli sme von. Zbadali sme pár Nemcov, ako idú so zbraňami v ruke poza náš sad. Vyšli sme dopredu na cestu, a tam sme videli ďalších troch Nemcov. Jeden z nich bol strelený do nohy, dvaja ho podopierali. Nechcel ísť už ďalej. Bola tam studňa, sadol si na brvno, že už ďalej nejde. Vyzul si topánku, z nohy mu tiekla krv…
Tí dvaja ho tam zanechali?
- Áno, odišli, nechali ho tam. Nechcel ísť s nimi… Zrazu kričala nejaká žena: „Partizáni idú dolu dedinou!“. Nemec sa skryl do hučadla, chudák, aj flintu tam nechal. Keď k hučadlu dokráčali partizáni, partizánka doň hodila granát. Vyšiel bledý ako stena s rukami nad hlavou, ešte teraz ho mám pred očami… Ošetrili ho a zajali.
Chytili ešte aj iných Nemcov?
- Ešte jeden sa zle skryl. Týchto dvoch vzali do doliny a tam ich popravili. Vtedy bol dobrý každý Nemec, ktorý bol mŕtvy. Nie živý…
Chodili Nemci do dediny často?
- Nechodili. Ani partizáni. V dedine sa potom povrávalo, že partizáni mali v horách zakopaný proviant, pre ktorý sa vrátili. Cigarety, či čo… Stretli sa náhodou. Len partizáni boli obozretnejší, kráčali s odistenými flintami pred sebou.
Čo sa dialo, keď ostatní Nemci ušli?
- Partizáni nás začali duriť: „Všetci preč!!!“. Chodili od domu k domu, súrili nás. „Všetkých vás pobijú,“ vyháňali nás. Vtedy sa rajtárovalo, kopali sa zemiaky. Dvaja domáci boli v zemiačnisku hore nad dedinou. Partizáni po nich začali strieľať, lebo nevedeli, kto tam je. Videli chlapov, tak spustili streľbu. Prestali, až keď sa uistili, že sú to len dedinčania.
Vy, ako obyvatelia, ste chceli odísť?
- No pravdaže! Dobre sme vedeli, čo nastane. Začali sme sa narýchlo baliť.
Čo ste si brali so sebou?
- Voly, kravy, svine, ovce, oblečenie… Kto mal voz, zapriahol aj voz. Šlo sa dolinou, tou sa dalo vozmi pekne prejsť.
