MARTIN. V pohnutých augustových dňoch sa Ľudovít Ďuriš so skupinou martinských strojárov vracal z dovolenky zo Zadaru.
„Bolo to v noci 20. augusta, keď sme prechádzali maďarsko – slovenské hranice. Všade okolo nás boli obrovské vojenské kolóny, no nikomu z nás nenapadlo, že majú namierené k nám. Mysleli sme si, že ide o nejaké cvičenie a neprikladali sme tomu žiadnu vážnosť. Pamätám si ešte, že na hraniciach nás colníci poriadne zdržali, všetko nám prekutrali a dlho trvalo, kým nás pustili domov. Keď sme zistili, čo sa stalo, bol to pre nás všetkých, napokon ako pre celú krajinu, obrovský šok,“ spomína Martinčan.
Choďte domov
Po návrate do Martina sa Ľudovít Ďuriš zapájal do rôznych foriem protestov.
S kamarátmi zväzákmi sa dohodli, že svoj postoj k vstupu okupačných vojsko do Československa vyjadria aj maľovaním hesiel na cesty.
„Choďte domov, bolo jedno z nich. Písali sme ho i v ruštine. Použili sme latexovú farbu, čo vtedy bola novinka a dobre držala na ceste. Zaujímavé bolo, že všetky nápisy boli do pár hodín pretreté. Zdalo sa nám zvláštne, prečo je to tak, no časom vyšlo najavo, že s nami chodil informátor, ktorý tzv. zdravé sily o všetkom informoval. Aj takí boli medzi nami ľudia,“ povzdychol si Ľudovít Ďuriš, ktorý si tiež pamätá na to, ako ruské tanky vstúpili do strojárni.
Prerazili múr
„Hoci ich smerovali k vozovej bráne, prerazili múr medzi administratívnou budovou a zdravotným strediskom. Preto, lebo si vraj ich velitelia mysleli, že brána bude podmínovaná. A hneď potom sme tam zavesili jeden krásny transparent, ktorý bol medzi ľuďmi veľmi populárny. Dodnes si ho pamätám: Miesto brány cez múry, aj to je dôkaz kultúry. To sa nedá zabudnúť,“ zasmial sa Ľudovít Ďuriš.
„Aj mi to pri normalizačných previerkach poriadne zrátali,“ doplnil dnes už 77-ročný Martinčan.
