Ako a prečo vám napadlo vybrať sa na cestu okolo sveta a hneď na desať mesiacov? Väčšina mladých si po vysokej škole začína hľadať prácu a vy ste dali prednsoť dobrodružstvu...
Peter: Veď práve, prišlo mi, že väčšina nášho okolia a možno aj sveta nie je so svojím životom spokojná, a preto sme to skúsili inak. Nehľadať si po škole prácu, ale nachádzať skôr samých seba. Prvé reálne nápady na takúto cestu prišli už na vysokej škole, keď sme sa dostali ku článkom cestovateľov, ktorí nám potvrdili, že takmer po celom svete sa dá kempovať či stopovať a že to nie je otázka peňazí, pokiaľ vedia ľudia upustiť zo svojho komfortu. Ak po tom naozaj túžite, viete si všetko prispôsobiť.
Jakub: Môj sen bola vždy India. A nebral som to ako cestu okolo sveta a vôbec som netušil, že na nej budem desať mesiacov. Chcel som sa iba stopom dostať do Indie. Po skončení školy som bol odrazu voľný a hoci som mal aj frajerku, aj prácu v kancelárii, túžil som po dobrodružstve a nebyť v konzumnom systéme. Pred cestou sme sa teda rozišli a v robote som dal výpoveď. Čo môže byť lepšie na zlomené srdce ako dobrodružná cesta s najlepším kamošom?
Prečo práve do Ázie? Mali ste nejaký plán, ktoré krajiny navštívite alebo ste šli skrátka za nosom?
Peter: Niečo tam v diaľke nás priťahovalo. Veľakrát sme počuli a čítali o obrovských úsmevoch ľudí, menšom strese, inom ponímaní času. Ázia mi stále príde ako najrozmanitejší kontinent rôznych svetov a kultúr. Takmer každá krajina, kade sme išli, je úplne iná, so svojou unikátnou históriou (Turecko, Irán, India, Thajsko...). Plán bol najmä vyraziť a možno sa ešte dostať do našej vysnívanej Indie, kde sme napokon strávili štyri mesiace. Inak sme sa len tak nechali unášať vlnami života.
Aké krajiny ste navštívili? Chodili ste skôr do miest alebo ste naopak vyhľadávali divočinu a prírodu?
Peter:Radšej sa túlame vidiekom a prírodou. Tam častejšie stretávame ľudí, ktorí sa s nami rozprávajú nezištne a z ozajstného záujmu a neberú nás len ako chodiace peňaženky. Aj keď je to samozrejme individuálne. Lenže čím je miesto viac turistické, tým viacej stúpa finančný záujem a rovnako asi aj kriminalita.
Jakub:Na tejto ceste sme navštívili 13 krajín - Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Irán, Spojené arabské emiráty, Indiu, Nepál, Thajsko a Kambodžu. Obidvaja máme radšej neturistické miesta, ako sú dedinky, no ale aj také veľkomesto ma svoje čaro. Navštíva múzeí, rôznych zaujímavých barov, uličiek a divadiel... Keďže sme väčšinou spali v stane, vyhľadávali sme divočinu a prírodu. Ja osobne mám rad taký mix - príroda, dedinky, divočina ale aj veľkomesto.
Čo najviac vás z vašej cesty zaujalo, na ktoré miesto nikdy nezabudnete?
Jakub: Určite stanovanie v Hampi v Indii na jednom kopčeku pri chráme. Dookola boli len zvuky džungle, hviezdy, mesiac, ráno východ slnka a joga na skale a všetko dýchalo históriou. U mňa sa indický sen premenil na indickú lásku a veľmi rád by som sa tam vrátil. Práve India bola pre mňa najviac magická a najzaujímavejšia. Hluk, špina, smrad, ale zároveň úsmevy, fajnové jedlo, veľké srdcia obyvateľov, to bolo úplne super.
Vraj ste sa vybrali hľadať koniec sveta. Našli ste ho?
Peter: Možno sme ho našli aj v našej malej premene, kedy sme ešte prvých pár mesiacov dobrodružstva plávali v rôznych zakázaných dobrotách a od Indie sa konečne začala aj naša vysnívaná spirituálnejšia cesta. A to paradoxne vtedy, keď sme v tom všetkom lietali najviac. Na niekoľko ďalších mesiacov sme úplne vypustili tabak, alkohol a iné dobroty a začali sme častejšie meditovať. Asi je tých koncov sveta viac (smiech). Z jedného takého „oficiálneho“ som sa nedávno vrátil po mesačnom pešom putovaní na západný okraj Európy v Španielsku - do Santiaga de Compostela, kam kedysi pútnici kráčali naprieč celými krajinami, lebo vtedy ešte nevedeli, že za Atlantickým oceánom existuje ďalší svet. Tak si ho pri Atlantiku pomenovali Finisterra (bájny koniec sveta).
Turecko, Gruzínsko, Irán sú podľa správ z médií dosť nebezpečné krajiny. Ako ste ich vnímali vy, nemali ste obavy?
Peter: Médiá našťastie už veľmi nesledujeme, skôr dávame na reči cestovateľov, ktorí dané krajiny navštívili. V Turecku sme stopovali aj vo východnej časti bez jediného problému. O Gruzínsku som ako o nebezpečnej krajine ešte asi ani nepočul, je tam nádherne, či už more, vidiek, nádherné kaukazské hory alebo milí ľudia. Ale o Iráne veru ešte dosť často počúvam podobné správy, mnohí majú stále predsudky, a pritom je to jedna úžasná krajina, kde už dávno nie je vojna. Je plná lesov, púští, morí a hôr s veľmi pohostinným národom Peržanov. V Iráne je napríklad, na rozdiel od stopovania, veľmi známe kempovanie aj vo väčších mestách a osobne som sa tam takto v stane cítil bezpečnejšie ako v Európe. Hoci to môže byť iné, ak kempuje sama žena, na toto ešte nie sú zvyknutí...
Ako sa k vám tamojší ľudia správali?
Peter: Ako dvaja vyšší Európania sme mali o zábavu postarané, ťažko nás išlo prehliadnuť, najmä v Indii. Veľa sa nás vypytovali hoci často nevedeli anglicky, dotýkali sa nás, robili si s nami fotky. Okrem záujmu sa nám snažili často pomôcť, nasmerovať nás, alebo aj ubytovať u seba doma. Keď sme tak raz večer stopom prichádzali do neznámej dedinky, išli sme sa opýtať do jednej maličkej lekárne, hneď cez ulicu, či vedia o nejakom bezpečnom mieste pre náš stan, keďže nepoznáme, čo za divoká zver sa potuluje v okolí. Ujo nás hneď zobral na horné poschodie, kde bola prázdna miestnosť a povedal nám, že tam môžeme prespať na zemi, bezpečne za zamknutými dverami. Na druhé ráno sme sa dozvedeli, že budova bola zároveň z druhej strany hinduistický kláštor a keď sme sa mu išli dole poďakovať, on nás predbehol a hovorí: Ďakujem, že ste prišli, ďakujem, že ste mi dali príležitosť pomôcť. A tak sme so zimomriavkami išli ďalej.
Cestovali ste po celý čas stopom? Akí zaujímaví ľudia vás odviezli?
Jakub: Stopovať sme sa snažili stále, no niekedy to okolnosti zariadili tak, že ďalej sa stopom nedalo a museli sme vymyslieť, čo ďalej. Asi dvakrát sme preto použili i lietadlo. Ja cestujem už dlhodobejšie stopom a zastavili mi rôzni ľudia. Od farárov, horárov, podnikateľov v luxusných autách či kamionistov. Viezli sme sa v kabrioletoch, starej volge, na voze, dokonca sme si stopli i motorku. Zastavil nám aj miestny guru a pozval nás na obed. Asi iba raz nás chceli odviezť divní típci, no tam sme proste nenastúpili.
Ako a kde ste prespávali? Vraj aj uprostred divočiny – natrafili ste na nejaké šelmy?
Jakub: Na šelmy sme nenatrafili. Za desať mesiacov som videl asi raz hada, no a ten sa ma bál a ušiel predo mnou. V Indii bolo plno opíc, ktoré nás okradli aj o banánovú večeru. Tak sme si dávali pozor, aby sme nestanovali v ich blízkosti. Raz sme stanovali na streche v meste Váránasí a práve opice nám roztrhli stan.
Peter:Využívali sme aj couchsurfing, čo je internetová stránka, kde si vytvoríte vlastný profil, napíšete o sebe niekoľko zaujímavostí, a potom, ak niekam cestujete, môžete kontaktovať ľudí so žiadosťou, či by ste u nich mohli pár nocí ostať. Ak sa im zapáčite, tak vás akceptujú, a potom môžete spolu zdieľať spoločné momenty. Je to všetko zadarmo, aj keď práve to by nemala byť priorita, keďže sa to dnes sem tam zneužíva, že človek len príde, zhodí batoh, vyspí sa, odíde - čiže to využije len ako hotel zadarmo. Malo by to byť hlavne spoločnom zdieľaní, tí ľudia sú na vás väčšinou zvedaví, môžete si spolu navariť, alebo ísť na výlet. Je to úžasný spôsob ako vidieť autentický život pohľadom domácich. A netreba sa toho báť, keďže tu funguje systém referencií, kde si navzájom napíšete, aký bol váš hosť, či hostiteľ.
A ako na vás pôsobila India? Je to síce krásna krajina so zaujímavou kultúrou, ale je tam i všade prítomná chudoba...
Peter: India je fenomén a je to zatiaľ ten najvzdialenejší svet, v akom som kedy bol. A keďže je to také iné a plné výziev, prídete do styku s tými najneočakávanejšími situáciami, čo vám vlastne pomôže hľadať samých seba. Pre mňa bola asi chudoba najsmutnejšia práve vo veľkých mestách, kam naivne prichádza obrovské množstvo ľudí z vidieka za vidinou lepšieho života, lenže oni niekedy nevedia ani písať a čítať, a tak často končia na ulici. Videli sme však aj materiálnu chudobu, ktorá vôbec nebola taká negatívna. Napríklad na vidieku ľudia žijúci v minimálnom strese, keďže väčšinu času trávia na svojej jednoduchej záhradke, so svojou rodinou, alebo relaxujú. Nie sú spútaní materiálnymi vecami, ktoré nás vlastnia viac, ako my ich a treba sa o ne starať. A ako dôkaz, že to funguje, mi stačia tie stovky silných pohľadov zrelaxovaných očí a usmiatych tvárí. India, to sú neuveriteľné farby nielen z pohľadu vizuálneho vnímania.
Inak, vy dvaja ste boli spolu desať mesiacov v kuse. Nešli ste si už niekedy na nervy?
Jakub: Nepohádali sme sa ani raz, čo mi bolo až divné. Práve naopak, podporovali sme sa a veci išli, ako mali. Všetko sme si vydiskutovali a bolo to super. Cestovať vo dvojici má svoje výhody aj nevýhody, no ale na takejto punk ceste mi prišlo, že to má viac výhod.
Spomínali ste, že ste celý čas cestovali ekologicky. Čo si máme pod tým predstaviť?
Peter: Keďže sme nielen v televíznych dokumentoch, ale aj naživo videli, ako si dokážeme ničiť našu zázračnú planétu, tak s tým chceme niečo spraviť, pretože veríme, že začať treba od seba. Prestali sme si kupovať vody balené v plaste a aj v Ázii sme radšej používali filtračnú fľašu, ktorá toho znesie naozaj veľa. Celkovo obmedzujeme plasty na jedno použitie, nič čo používame päť minút by nemalo znečistiť oceány na 500 rokov. Prešli sme postupne na vegetariánsku a vegánsku stravu, snažíme sa viac konzumovať lokálne potraviny, nekupujeme si kožené výrobky, nepoužívame už takmer žiadnu drogériu, ktorá je aj tak väčšinou plná škodlivých chemikálií a celkovo nakupujeme menej vecí. A čo je tiež dôležité, cítime sa takto lepšie.
Máte za sebou na tejto ceste aj nejaké dobrovoľnícke aktivity. Kde všade ste pomáhali a prečo?
Peter: Na tejto ceste sme si to párkrát vyskúšali v Indii a v Thajsku. Je to super spôsob, ako sa sem tam zastaviť, ušetriť, naučiť sa mnoho nových vecí a stretnúť skvelých ľudí. Niekedy si chcete na dlhšej ceste aj oddýchnuť od neustáleho presúvania a dobrovoľníctvo môže byť skvelý spôsob, len si treba dávať pozor na výber. Často sa za dobrovoľníctva platia nemalé peniaze za vidinou pomoci, lenže niekedy väčšina peňazí končí vo vreckách agentúr, pre ktoré je to hlavne o biznise a vy si ako nekvalifikovaná „pomoc“ v takom detskom domove dokážete akurát vytvoriť putá s deťmi, ktoré o dva týždne opustíte. My sme napríklad v Indii pomáhali stavať jeden lotosový eko domček pre školu, kde sme mali super guru učiteľa a medzinárodný tím náhodných dobrovoľníkov z celého sveta.
A čo povedali na túto dobrodružnú cestu vaši blízki? Nebáli sa o vás rodičia?
Jakub: Mne tvrdia, že sa boja stále a aj im to verím, ale už si zvykli, že po ďalšej krajine asi príde ďalšia. Zároveň mi strašne ďakujú, lebo vidia ako to funguje v iných krajinách a aspoň takto trošku búram predsudky. Povedať mi nemohli nič, oznámil som, že idem a bolo „vymaľované“. Viac mi pomáha, keď ma podporujú, ako keď hundrú, kam to zasa ideš.
Peter:Myslím si, že už je to lepšie ako na začiatku. Najprv tam bolo aj trošku nepochopenia, ale teraz sú už radšej, keď vidia, že sme sami spokojnejší a vyrovnanejší. Aj mne je tiež lepšie, keď vidím, že sú šťastnejší... ak to len dobre nehrajú (smiech).
Vraj sa chystáte na ďalšiu cestu. Kam to bude? A z čoho to platíte, keďže nechodíte do normálneho zamestnania..
Jakub: Ja som sa nedávno vrátil z mojej prvej sólo cesty. Prišiel som z Kolumbie, v ktorej som bol tri mesiace. Môj veľký sen je Antarktída. Zaľúbil som sa do hôr, tak určite to bude nejaká hornatá krajina, možno Pakistan. A mám iné priority, nekupujem si mobily, oblečenie a žijem minimalisticky, čiže stále sa niečo našetrí. Ale pracoval som v krajinách, kde platia dobre a míňam v krajinách chudobnejších.
Peter:Na túto cestu sme si začali šetriť ešte počas školy cez rôzne brigády, štipendiá a rovnako sme aj prestali menej míňať. Nekupujem žiadnu novú elektroniku, ani oblečenie. Život minimalizmu ma viac oslobodil, lebo nemusím toľko rozmýšľať, ako sa o všetko starať. Preto som míňal najmä na cestovanie, to bola najhlavnejšia priorita. Menej vecí, viac zážitkov. Teraz je čas si trochu zarobiť normálnou aj nenormálnou prácou, a potom to hádam čoskoro príde - ďalšia cesta do zahraničia, do neznáma, do nekonečna a ešte ďalej...
