S akými očakávaniami ste vstúpili do nového školského roka? Tešili ste sa na jeho začiatok alebo je to už taká rutinná záležitosť, ktorá s vami nezatrasie?
– Keby to s nami aspoň trochu nezalomcovalo, tak to by už bolo zle. Nielen za seba, ale aj za moje kolegyne môžem povedať, že sme sa tešili. Predovšetkým na deti. Máme ich len 25, každé poznáme, doslova nám rastú pod rukami. A s nimi sú spojené aj tie očakávania. Ako sa im bude dariť, či ich zaujmeme, či nás budú chápať, či ich naučíme všetko tak, ako sa má.
Máte aj obavy?
– Stáva sa, že niekedy rodičia od svojho dieťaťa čakajú a vyžadujú viac, ako je v jeho silách zvládnuť. Tlačia naňho za každú cenu, chcú od neho len tie najlepšie výsledky a my im musíme trpezlivo vysvetľovať, aby ubrali zo svojich niekedy prehnaných nárokov. Väčšinou si dajú povedať, ale nie všetci.
O málotriedkach
Málotriedky s dvadsiatkou či tridsiatkou žiakov na dedinách zväčša zanikajú, ani štát ich nechce podporovať. Prečo by takéto školy bolo treba zachovať?
– Nie všetko by sa malo merať len peniazmi. V mestách sú často preplnené triedy, čo nie je dobré pre žiakov a ani pre učiteľa. Zoberme si príklad od prváčikov. Kým v triede s nižším počtom žiakov vyjde čítanie na každého, vo väčšej iba na niektorých. Výhodou malej triedy je aj to, že keď niektorému žiakovi niečo nejde, tak sa mu môžete aj viac venovať. Voláme po individuálnom prístupe, no ten sa nedá v preplnených triedach použiť v takej miere, ako by bolo treba. A nezabúdajme ani na pridanú hodnotu.
Akú?
– Ak je škola na dedine, tak aj život v nej je bohatší. My nie sme uzavretou komunitou, naopak, vystupujeme na spoločenských podujatiach. Napríklad, pred Vianocami chodíme koledovať. Deti však spoznávajú aj iné miestne tradície, učia sa rôznym zvykom, zoznamujú sa s ľuďmi okolo seba. To je niečo, čo peniazmi nezaplatíte. Je to o budovaní vzťahu k svojej rodnej obci.
Navyše, hory máte rovno pod nosom.
– Často sa učíme aj vonku. Žiadne pomôcky z kabinetu vám nenahradia to, čo ponúka živá príroda. Máme aj políčka, deti sa o ne príkladne starajú.
V malej škole majú všetci k sebe bližšie. (zdroj: Roman Kopka)Nemálo ľudí ale krúti hlavou a pýta sa, ako je možné, že sa v 21. storočí učia prváci spolu s tretiakmi a druháci so štvrtákmi. Hovoria, že ak sa to deje, tak sme sto rokov za opicami.
– Najväčší problém s tým majú dospelí, lebo už nežijú v detskom svete. Deťom je to úplne jedno a nad tým, s kým chodia do triedy, sa vôbec nezamýšľajú. Ba dokonca po rokoch praxe vidíme, že spolupráca a pomoc medzi staršími a mladšími je väčšia.
Nepociťujete to ani na výsledkoch?
– Vôbec nie. Výsledky našich detí sú porovnateľné s výsledkami žiakov, ktorí chodia do väčších škôl. Vedia všetko, čo na prvom stupni vedieť majú, s tým nemáme žiadne problémy. Nemajte obavy, aj v našej škole vyrástli neskorší lekári, inžinieri, právnici. Ale aj poctiví a svedomití robotníci či remeselníci. A mnohí dávajú svoje deti bez obáv do našej školy, lebo s ňou majú pozitívnu skúsenosť. Ale na druhej strane je aj dosť rodičov, ktorí zapíšu deti do mestskej školy.
Nechýbajú vám pomôcky, učebnice? Máte všetko, čo máte mať?
– Máme. Učebnice, ktoré sme si vyžiadali, prišli, v tomto u nás nebol problém. Navyše, obecný úrad vychádza v ústrety a zabezpečí všetky pomôcky. Či už išlo o interaktívne tabule, tlačiareň, alebo lopty do telocvične. Nemáme dôvod si sťažovať. Obec dotuje vstupný balíček pre prvákov, prepláca všetkým žiakom lyžiarsky a plavecký kurz. Aj voľnočasové aktivity sú dobre zabezpečené, školský klub je plne vybavený.
O deťoch
Aké sú dnešné deti?
– Určite živšie, sebavedomejšie i rozhľadenejšie ako kedysi. Viac cestujú, veľa toho vidia, zažijú. Majú i väčšiu voľnosť, viac diskutujú. Takmer dokonale ovládajú moderné technológie. Na druhej strane ale menej športujú, resp. sú pohybovo menej zdatnejšie. Často sa im nechce.
Ako sa ich dá presvedčiť?
– Treba ich zaujať, aby to, čo robia, ich bavilo, aby sa vyhrali či vyšantili. Vtedy dokážu aspoň na chvíľu zabudnúť na počítače či tablety. U nás teraz frčí hokejbal, boli sme na turnaji a chystáme sa na ďalší. Deti to veľmi chytilo.
Aké vzťahy majú deti medzi sebou?
– U nás aj preto, že sme malá škola, kamarátske. Samozrejme, aj tu sa deti posekajú, pohádajú sa, ale rýchlo sa udobria, odpustia si navzájom.
Prejavujú sa aj sociálne rozdiely?
– Tu nie. Zreteľné je to vo väčších mestách. Učila som v Bratislave a tam to bolo citeľné.
O učiteľoch
Často sa v spoločnosti diskutuje o finančnom ohodnotení učiteľov. Pamätáme si na protesty i štrajky. Lepší sa to?
– Áno, lepší, ale ešte to nie je na takej úrovni, ako by v spoločnosti, ktorej záleží na vzdelaní, malo byť. Plat na úrovni okolo 650 – 700 eur v čistom nie je adekvátny nášmu povolaniu.
Je problém zohnať dobrých učiteľov?
– Nás v škole je málo, len dve učiteľky a jedna vychovávateľka v školskom klube, takže s tým problém nemáme. Ale ako počúvam kolegov z iných škôl, tak je to čoraz väčší problém. A zlé je aj to, že odchádzajúcu staršiu generáciu nemá kto nahradiť, čo najviac súvisí s finančným ohodnotením pedagógov, začínajúcich zvlášť.
Má spoločnosť rešpekt pred učiteľmi?
– Možno kedysi áno, teraz o tom už aj vo všeobecnosti pochybujem. V minulosti bolo slovo učiteľa sväté. V našej škole však vnímame, že rodičia si našu prácu cenia.
Čo vás ešte v školstve trápi?
– Najviac asi byrokracia, papierovanie, hoci trošku sa to lepší. Presne také isté štatistiky, hlásenia, zápisnice sa robia aj na všetkých plnoorganizovaných školách, kde je zamestnancov viac a vedia si túto prácu medzi sebou rozdeliť. Preto je to u nás trochu ťažšie. Od takýchto záležitostí by sa školstvo malo odbremeniť.
