Ako ste s dostali k futbalu?
– Priviedol ma k nemu otec, ktorý u nás v Lipanoch robí manažéra klubu už tridsať rokov. Od malička som chodieval na štadión na zápasy či tréningy mužského tímu, kde sme si s kamarátmi nachádzali prvé vzory a celkom prirodzene sa aj z nás stali futbalisti.
V rodných Lipanoch ste pôsobili do pätnástich rokov, a keďže ste pravidelne hrávali o dve kategórie vyššie, všimli si vás lovci talentov z Tatrana Prešov. Prečo ste nikdy nehrali za tento klub?
– Lipany a Prešov sú blízko seba a rivalita je tam obrovská. Ani som si nevedel predstaviť, že niekedy budem obliekať dres Tatrana a priznám sa, že ani mi ten klub neprirástol veľmi k srdcu. Našťastie sme vtedy hrali proti mladšiemu dorastu Bardejova, ktorý u nás prehral 0:3 a mne sa podarilo dať všetky tri góly. Prišla tak ponuka z Bardejova a ja som odišiel do ich akadémie.
Neoľutovali ste, že ste neskúsili Prešov?
– Nie. V Bardejove som preskočil mladší dorast a hneď nastupoval za starší. Muži vtedy hrali prvú ligu a my sme hrávali predzápasy. Na áčko vtedy chodievalo 10-tisíc ľudí a na dorast niekedy prišlo aj dvetisíc. Takú kulisu dnes nemajú ani viacerí fortunaligisti.
Pamätáte sa ešte na svoj prvý mužský zápas?
– Bardejov vtedy vypadol do druhej ligy a mňa ako sedemnásťročného postavil tréner do základu v Piešťanoch. Vyhrali sme 4:1 a podarilo sa mi streliť hetrik. Viem, že vtedy veľmi pršalo a posledný gól som strelil tak, že sa mi podarilo brankára prehodiť lobom od polovice ihriska. Trochu som chcel zafrajeriť, a tak som na piešťanského gólmana zakričal niečo v zmysle, aby už začal chytať. Hneď som dostal facku od skúseného spoluhráča Jožka Daňka, ktorý ma rýchlo uzemnil a vysvetlil mi, že takto sa k súperovým hráčom správať nesmiem.
Po takomto parádnom debute musela putovať slušná sumička aj do hráčskej kasy...
– Jasné, ale v takomto prípade každý rád zaplatí.
Ako devätnásťročného vás mala na lane Žilina, ale vy ste nakoniec skončili v druholigovej Rimavskej Sobote. Nebola to premárnená šanca?
– Možno áno, možno nie, na túto otázku je ťažké odpovedať. V Rimavskej Sobote som sa pod trénerom Vladimírom Rusnákom stal najlepším strelcom súťaže a po dlhých rokoch nebol najlepším kanonierom mužstva vychýrený zakončovateľ Jožko Pisár. V Rimavskej bola výborná partia, v klube, ktorý vlastnil Ladislav Sedmák, vtedy šéf Sobote mäsokombinátu Tauris, všetko fungovalo stopercentne. Ako devätnásťročného si ma všimol tréner dvadsaťjednotky Stano Griga a prvý šancu mi dal v zápase na pôde Belgicka.
Vašim prvým zahraničným angažmánom bolo pôsobenie v Grécku. Aká to bola skúsenosť pre mladého futbalistu?
– Záujem o moje služby prejavil druholigový Patraikos Patras. Vyhladol si ma český odborník Vladimír Táborský, ktorý predtým trénoval, napríklad, Spartu Praha. Prišiel som tam dva dni pred koncom prestupového termínu, klub narýchlo zorganizoval prípravný zápas, v ňom som pri výhre 6:0 dal päť gólov a hneď večer mi dali podpísať dvojročnú zmluvu. Prvá sezóna mi vyšla parádne, dal som jeden z najkrajších gólov druhej ligy, v pohári sme nastúpili proti Olympiakosu Pireus, čo bol fantastický zážitok a darilo sa mi aj strelecky. Doplácali sme však na to, že v priebehu polroka sa vymenilo šesť trénerov. Prezident klubu nemal problém vyhodiť kormidelníka po domácej remíze.
Čo druhá sezóna pod Akropolou, prečo ste ju nedokončili?
– Všetko vyzeralo dobre. Pamätám si ako sme hrali prípravný duel proti vtedy prvoligovému talianskemu tím Ancona. Nastúpil som do druhého polčasu, dal gól na 1:1 a pripravil náš víťazný. Taliani ma chceli kúpiť za 200 tisíc mariek, no prezident ma nechcel predať. Začiatok ročníka bol v poriadku, ale potom nachytali šéfa klubu pri dávaní úplatkov a putoval do väzenia. Prestali sme dostávať výplaty, od augusta do decembra mi na účet neprišla ani koruna, a tak som odcestoval domov.
Vašou ďalšou zastávkou bol Trenčín, v ktorého drese ste ako dvadsaťdvaročný okúsili našu najvyššiu súťaž ...
– Pôsobil som tam pod trénerom Antonom Jánošom, ktorý aktuálne vedie Rimavskú Sobotu. Mal som podpísanú trojročnú zmluvu, ale na konci druhého roka sme hrali zápas v Petržalke, kde sa prišli pozrieť na Juraja Halenára a Braňa Fodreka anglickí agenti. Vyhrali sme 2:1, podarilo sa mi dať gól a jeden zo spomínaných agentov ma oslovil s tým, či nechcem skúsiť druhú anglickú ligu.
Hrať v kolíske futbalu je snom každého futbalistu. Aj vy ste to tak vnímali?
– Anglicko je jedna z najfutbalovejších krajín na svete, nemalo zmysle váhať. Po skúške, ktorá sa vydarila, som podpísal zmluvu s celkom Championship (druhá najvyššia súťaž) Crewe Alexandra. Na ostrovoch som strávil tri nezabudnuteľné roky. V lige sme pravidelne nastupovali pred vypredaným štadiónom, v Anglickom ligovom pohári nás otestoval Manchester United, pričom v 120 minúte predĺženia nám dal rozhodujúci gól Ole Gunnar Solskjaer. Zážitkom bo aj prípravný duel proti Liverpoolu, ktorého dres vtedy obliekali Sami Hyypiä či Fernando Torres.
Na konci kariéry ste vás limitovali zranenia, ktoré vám dovolil hrať už len amatérske súťaže. Aké to bolo obdobie?
– Zranenia k športu patria a človek sa s tým musí vyrovnať ako najlepšie vie. Neboli to zlé časy, pretože futbal mám rád a stále ma ho bavilo hrať. V lete 2011 mi volal Braňo Labant, či mu neprídem pomôcť do Rosiny, ktorá hrala piatu ligu. Postúpili sme o súťaž vyššie, strelil som štyridsať gólov a rozlúčil sa s hráčskou kariérou.
Na začiatku trénerskej kariéry ste viedli mládežnícke celky MŠK Žilina. Nelákalo vás zostať v štruktúrach tohto klubu?
– Chcel som skúsiť aj mužský futbal a vtom prišla zaujímavá ponuka z Terchovej. Najprv som robil tam aj tam, ale Žilinčanom sa to veľmi nepozdávalo. Vybral som si mužský futbal a v Terchovej sa nám podarilo vyhrať piatu ligu a následne vybojovať miestenku do tretej ligy.
Terchová však nakoniec v novej sezóne neodohrala ani jeden ligový zápas. Prečo?
– Štadión nespĺňal kritéria pre tretiu ligu a klub dostal podmienku, že najneskôr prvého júla musí začať stavať šatne. To sa však nestalo a to bol dôvod, prečo mužstvo nakoniec prihlásili do štvrtej ligy. Šírili sa reči o predaji súťaže Ružomberku, čo však nebola pravda. Problémom bola naozaj infraštruktúra. Hráči ale všetko pochopili inak, rozutekali sa po iných kluboch a v Terchovej mužský futbal skončil. Bol som z toho poriadne znechutený, pretože za tri roky sme tomu venovali veľa energie a tá vyšla úplne navnivoč. V tom čase sa ozval Liptovský Hrádok, s ktorým som už bol takmer dohodnutý, ale nakoniec sme si ruky nepodali. Tak som sa rozhodol, že si dám pauzu a budem sa venovať priateľke Martinke, ktorá si to za tie posledné roky naozaj zaslúži.
Čo povedala na to, že ste sa dohodli s Fomatom?
– Čo už mala povedať, už to berie športovo (smiech). Teraz vážnejšie. Ponuka Fomatu ma oslovila, páči sa mi jeho vízia a tiež je výzvou práca s mladými chalanmi, ktorí majú potenciál a chcú ho rozvíjať. Tím som trochu poznal, počas zimy rozbil Terchovú v prípravnom zápase 5:0 a už vtedy som na Martinčanoch videl dynamiku a chcenie. O možnosti potenciálnej spolupráci sme sa s Fomatom bavili už trochu skôr ako prišli s konkrétnou ponukou, a tak som už Martin trochu viac sledoval, pozrel si zostavy, zostrihy ich zápasov.
Aký je váš prvý dojem z martinského tímu?
– Robotu môjho predchodcu Vlada Kuťku poznám a i v Martine si ju robil dobre. Jednoznačne tu však chýba vlastná šatňa so všetkým, čo k tomu patrí. Preto budeme teraz trénovať len v Sklabini, kde si založíme akési tréningové stredisko. V mužstve je veľký potenciál, bol som sa už pozrieť i na stretnutí dorastu, v ktorom výborne pracuje Majo Šupej a i odtiaľ sa dá potiahnu niekoľko chalanov do áčka. Na každý tréning sa teším, poctivej roboty sa tu nikto nebojí a to je základ toho, aby sme sa posunuli vyššie.
Ako typický hrotový útočník ste predovšetkým strieľali góly. Je preto vaša trénerská filozofia skôr zameraná na ofenzívu?
– Chceme hrať aktívny ofenzívny futbal s vysokým napádaním a strieľať veľa gólov. Nabádame hráčov, aby rýchlo, do dvoch – troch sekúnd, odoberali súperovi loptu a ak to nestihnú, tak sa sťahujú do bloku. Prioritou je pre mňa držanie lopty, pretože bez nej sa po každej stránke hrá oveľa ťažšie. Samozrejme, toto je taký základný rámec, úlohu bude zohrávať i to, proti akému súperovi nastúpime či rôzne nepredvídané okolnosti ako sú zranenia. Napokon tých premenných je ešte dosť. V prvom rade však musí fungovať absolútna dôvera medzi hráčmi a trénermi. Keď budeme všetci na jednej vlnovej dĺžke, tak sa ničoho nemusíme báť.
