MARTIN. Už sa to pomaly utišuje, ale prvé dni boli ťažšie. Zrejme z každej škôlky bolo ráno počuť plač. Trojročné detičky zrazu na pár hodín ostali bez maminy či ocina a dávali to najtypickejším spôsobom najavo.
„Naša Dominka do triedy rýchlo vbehla, ani sa so mnou nerozlúčila. Zbadala hračky a išla za nimi. Bola som rada, no predčasne. Keď vraj po chvíli zistila, že ma nemá pri sebe a ani nikoho blízkeho, tak začala plakať a vydržala až dovtedy, kým som neprišla,“ opísala prvý deň v škôlke Zuzana z Jahodník.
Dievčatko potom preplakalo aj druhý deň a neskôr ochorelo a viac ako týždeň ostalo doma. Návrat do nového prostredia nebol jednoduchý.
„Bude to asi ťažšie, lebo keď zvrtneme reč na škôlku, tak hneď povie, že nejde. Ale verím, že to napokon celé zvládneme a zvykne si,“ dúfala mamina na konci minulého týždňa.
Do škôlky už ráno smeruje s ocinom aj Andrej Žabka. Prvý týždeň bol ťažší, ale druhý už takmer bezproblémový.
„Doma dá občas najavo, že sa mu nechce ísť, trošku trucuje a občas si aj poplače, no paradoxne, v škôlke bol usmiaty, veselý a spokojný. Dokonca sa ma už ráno pýta, kedy pôjdeme. Zdá sa, že si už zvykol,“ povedal tato Peter Žabka.
Riaditeľa Materskej školy na Lettrichovej ulici Jana Macková hovorí, že každé dieťa je jedinečný tvor, ktorý si v živote, a teda aj do školičky nesie gény a nátury svojich rodičov a predkov.
„Ku každému dieťaťu treba pristupovať inak. Najlepšie je rýchlo zistiť, čo naň platí. Niektoré deti majú rady, keď ich postískate, druhé zas treba nechať vyplakať a vybúriť sa. Ony potom očkami blúdia po triede a samy si nájdu niečo, čo ich zaujme.“
Jana Macková za dôležité považuje i to, aby riaditeľ vybral také pedagogičky, ktoré vedia toto všetko odhadnúť a zvládnuť.
„Je dôležité, aby deti cítili, že v triede majú ďalšiu maminku. Nejde to hneď, ale darí sa to. V druhej polovici septembra plačú už iba najväčší vytrvalci a v októbri už nikto. A niekedy najviac plačú maminky,“ podotkla s úsmevom na tvári Jana Macková.
V škole je to ľahšie. Prechod zo škôlky do školy je už o niečo menej bolestivý. Deti sú už naučené žiť v kolektíve, trošku sú možno vystrašené z nového prostredia i ľudí.
„Ale tá neistota dlho netrvá. Eliška sa už do školy teší. Zatiaľ ju všetko baví, páči sa jej tam a vidieť na nej, že sa na školu teší. Keď príde domov, hneď si sama sadne k úlohám a až potom ideme spolu von. Niekedy má ešte slabšiu chvíľu, najmä keď je jej ľúto za pani učiteľkou zo škôlky, ale to sme prekonali tým, že sme ju boli pozrieť,“ povedala nám o prvých dňoch v škole mamina Elišky – Lucia Bellová.
