KRPEĽANY. Po rokoch úsilia sa Petrovi Špirkovi z Krpelian podarilo vydať knihu Zajatec, ktorá rozpráva príbeh jeho starého otca Jána Špirka, keď mal 17 rokov a robil spojku medzi partizánskymi skupinami.
Záujem vydavateľstva
Rozprávanie začína 3. januára 1945 v obci Veľké Borové, kde v horskejchate Nemci vystrieľali takmer celú skupinu partizánov. Prežil len osemnásťročný Ján Špirko,
VIAC O KNIHE ZAJATEC
Aj skúsený majster psychotrilerov by mal čo robiť, aby vymyslel podobný príbeh, aký ponúka táto kniha. Lenže všetky udalosti opísané autorom sa skutočne stali. Sedemnásťročný Ján Špirko možno ani netušil, akému riziku vystavuje seba a svoju rodinu, keď robil spojku medzi partizánskymi skupinami. Jeho vlasť bola ohrozená, a tak ju išiel brániť. Zdalo sa mu to rovnako prirodzené ako vyrieknutie sľubu priateľovi v zajateckom tábore, ktorý sa jednému z nich stal neskôr osudným. Keď mladučkého partizána v obci Veľké Borové Nemci ranili, odvliekli ho na gestapo do Ružomberka. A tam sa začína cesta plná hrôzy, bolesti, sklamania, ale i veľkej viery a odhodlania. V ružomberskej väznici stála Jánovi Špirkovi smrť za chrbtom prvý raz. Život mu zachránil neznámy Cigán, ktorý jediným úderom zlikvidoval besniaceho gestapáka. Dobitý Ján však nemal za svoju záchranu ako poďakovať. Kým ležal v bezvedomí, Deža gestapáci s najväčšou pravdepodobnosťou umučili. Odvtedy osud raneného partizána tvorili úteky a zajatecké tábory...
ktorého okupanti pri úteku postrelili, a potom odvliekli so sebou na gestapo do Ružomberka. Odsúdili ho na trest smrti, no počas cesty do Likavky, kde ho mali zastreliť, sa mu podarilo ujsť. Jánov osud odvtedy tvorili úteky a zajatecké tábory. Svoje spomienky z vojny položil na papier približne ako päťdesiatročný.
Keďže všetky texty písal rukou, jeho vnuk Peter si predsavzal, že tento neuveriteľný príbeh prepíše a spracuje do knižnej podoby. Trvalo mu to približne rok. Keď sa Petrovi neskôr ozvali z vydavateľstva Ikar, že o príbeh jeho starého otca majú záujem, a aj ho vydajú v dvetisíc výtlačkoch, neveril vlastným ušiam. Fotka jeho starkého z mladých čias navyše zdobí samotný obal publikácie.
Návod na prežitie
„Keď som knižku prvý raz držal v rukách, až mi vyhŕkli slzy. Bol to krásny pocit. Najviac ma však mrzí, že sa toho nedožil starý otec. Zomrel ako 89-ročný a dva roky pred smrťou mi dal svoje rukopisy,“ hovorí Peter Špirko, ktorý má radosť aspoň z toho, že knihu si už stihla prečítať jeho stará mama.
„Samozrejme, že bola dojatá, veď išlo o zážitky jej muža. Povedala, že tá kniha je akoby návod na prežitie, keby nedajbože znovu prišla vojna a mali by si ju prečítať najmä mladí, aby vedeli, aký bol život kedysi krutý,“ referuje Peter Špirko, ktorému sa pri prepisovaní knihy nie vždy darilo prelúskať rukou písaný text.
„Boli dni, keď som za klávesnicou strávil i osem hodín až ma bolel chrbát, ale nevzdal som sa. Chcel som vedieť, ako sa to celé skončí. Kvôli prepisovaniu knihy som sa dokonca naučil aj strojopis,“ hovorí so smiechom.
Ako ďalej dodáva, pri čítaní rukopisu ho fascinovalo, koľkokrát starký ušiel pred smrťou doslova v hodine dvanástej.
„Bolo to predovšetkým preto, že sa nikdy nevzdával. Nakoniec sa dožil skoro deväťdesiatky a mal päť detí. Knižné dielo, ktoré po ňom ostalo je naozaj inšpiratívne,“ uzatvára P. Špirko.
